Horčičné zrnko
Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

COLNÍCI A NEVIESTKY

            Keď som šiel študovať do kňazského seminára, ťažko som to znášal. Bol som zvyknutý na iný spôsob života – karate, horolezectvo, kone, pes. V seminári som zažil šok. Obdivoval som mladých osemnásťročných chlapcov, ktorí tam prišli so spevom a radosťou a ticho som im závidel. Ja som mal tridsať rokov, dlhé vlasy, bol som neoholený. A zrazu bolo treba holiť sa, česať, obliekať si kleriku.
            Modlil som sa: „Bože, daj mi radosť...“
            Prvý raz nás pustili domov na Dušičky. Bohoslovci vedia, ako to vyzerá s návštevami: teta, babička, kmotra, nikoho nemožno obísť. Na druhý deň mi ostal čas aj na iných. Aj na verejný dom, kde som už predtým bol.
            Vošiel som do dverí. Oproti mne vybehol veľký pes, oňuchal ma, a pretože si ma pamätal, nechal ma tak. Naproti dverám sedel chlap s kartami. Keď ma zbadal, cigareta mu skoro vypadla z úst. Všetci stíchli.
            Zrazu som zbadal ženu – môžeme ju volať Mária Magdaléna. Bola to prostitútka. Mala žlté vlasy, dosť odfarbené , bola namaľovaná – priam natretá. Čierno-fialovo-modro-zelené oči, umelé červené jabĺčka na lícach a oranžové ústa.
            Táto žena sa rozbehla oproti mne. Chytila ma za ruku... a chcela ju pobozkať. Odtiahol som ruku. Čo to robí? Či som ja svätec? A skôr, ako som stihol zareagovať, dostal som od nej pusu na tvár. Oranžovú, marhuľkovú.
            A zrazu tá žena prepukla v plač. Opýtal som sa toho muža s kartami: „Čo sa jej stalo?“
            „Vieš, Maroš, ona na teba čakala...“
            „Ako to, čakala?“
            „No, čakala... Keď na Dušičky pustili bohoslovcov domov, ona povedala, že prídeš. Všetci sme jej hovorili, že už nie, že si šiel študovať za farára a že do tohto verejného domu už nikdy nevstúpiš. Ona jediná verila, že prídeš. My sme jej hovorili – neprišiel včera, nepríde ani dnes. A ty si prišiel, Maroš!“
            Ticho ako v hrobe. Nikto nevydal ani hláska.
            „Duchu Svätý, teraz by som mal niečo povedať. Ale čo?“
            Pristúpil som k tej žene. Ona však chytila fľašku a kričala: „Ak mi chcete rozprávať o Bohu, tak toto je môj boh! Ak mi budete rozprávať o Bohu, rozbijem vám túto fľašu o hlavu!“
            „Milá pani, toto nie je váš Boh! Boh – ten Boh, ktorý je aj mojím Bohom, vás má rád takú aká ste. On nemiluje tak ako človek, on má rád každého človeka bez podmienok.“
            Ona pustila fľašku z ruky a znova sa rozplakala. Farbičky jej stekali po tvári, začali sa zlievať a vytvorili dúhu. Začala si utierať slzy.
            Pozrel som sa bokom a zbadal som iného muža, ako leží na posteli. Poznal som ho. Bol to žobrák, alkoholik, mohli by sme ho nazvať lotrom, darebákom, gangstrom. Akýkoľvek podobný prívlastok by sme mu dali, vždy by sme sa trafili.
            On líhaval v tráve, keď sme šli do kostola alebo z kostola, ležal tam špinavý, neogabaný. Bol ochrnutý. A predstavte si, táto žena, prostitútka, ho zdvihla, vykúpala, nakŕmila a uložila do svojej postele. Ako zo zákazníka nemala z neho nič, veď bol ochrnutý.
            Obrátil som sa k tej žene, uslzenej a rozmazanej: „Prečo ste to urobila?“
            Povedala drsne: „A to som ho mala nechať, aby zdochol ako pes?“
            Keď sa vyplakala, utrela si tvár a povedala: „Keď vy budete farárom, pôjdem k vám na spoveď!“
            Splnilo sa to po rokoch. Tesne pred jej smrťou ma zavolali, dobehol som ešte v montérkach. Nemôžem vám prezradiť jej hriechy, ale môžem vám povedať, že to bola taká krásna spoveď, že som si povedal: „Pane, je pravda, čo hovoríš: colníci a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva.“
            Vďaka akej vlastnosti? Vďaka pokore. Veľkí hriešnici a veľkí svätci. Oni sú pokornými ľuďmi, nepotrebujú sa pred druhými robiť cnostnými. Sú blízko Bohu, pretože sa nenafukujú. Neporovnávajú sa so susedom, kto je lepší, kto viac chodí do kostola, kto častejšie pristupuje k prijímaniu.
            Veľkí svätci a veľkí hriešnici toto nerobia. Porovnávajú sa s Ježišom a vždy vedia, že sú maličkí.

(Marián Kuffa, Kazatelna život aneb v nebi najdeš prostitutky, vrahy a zloděje)