VIANOCE PRED ROZVODOM

            Boli sme mladí manželia a v tie Vianoce sme mali pred rozvodom. Žili sme v jednom byte, ale nežili sme spolu. Toľko ľudí žije v jednom byte, a pritom žijú len vedľa seba, a nie spolu.
            Už sme mali vyplnené formuláre. Náš problém bol v tom, že ja som mal „svoju hrdosť“, manželka mala „svoju hrdosť“, a nevedeli sme sa odhodlať k tomu, aby jeden povedal druhému, že náš rozvod je nezmysel. Človek je toľkokrát hrdý na svoju hrdosť, pritom v skutočnosti je len ješitný.
            Kvôli deťom sme vyzdobili vianočný stromček, lebo sme im nechceli kaziť radosť z Vianoc, ale my, dospelí, sme sa po prvý raz sa na spoločné Vianoce netešili. Stavali sme spolu betlehem a deti sa nám svojimi malými rúčkami plietli do práce.
            Zrazu manželka ukázala na Jezuliatko. Pozrela sa na mňa. Na jej pohľad nikdy nezabudnem. Boli v ňom odhodlanie, zmätok i láska. „Aha...“ povedala. „Čo?“ „Aha, narodí sa Ježiško...“ Mlčala a po chvíli dodala: „Čo keby sme sa dnes narodili i my dvaja?“
            Pozrel som sa na ňu. Naše hlavy boli veľmi blízko seba. Sklonil som sa k nej a pobozkal som ju. Deti si to všimli a hneď k nám pribehli a smiali sa. Museli sme ich bozkať tiež. Potom manželka zavzlykala a uložila Jezuliatko do jasličiek.
            Čo to bolo? Svätý okamih, lúč z vianočnej žiary, ktorý rozhodol o zvyšku nášho života i o živote našich detí. Často na tento okamih spomínam. A spomíname naň s manželkou každý rok, keď spolu staviame betlehem. Už ho staviame s vnúčatami. A uvedomujeme si, ako smutne by vyzerali naše životy i životy našich detí, keby sa v tie Vianoce nenarodil Ježiš v nás. Keby sme sa s manželkou vtedy na seba nepozreli. Keby v sebe nenašla dosť odvahy, aby mi povedala rozhodujúce: „Aha...“
            Niekedy stačí trochu odvahy. Len trochu odvahy. A zachráni sa šťastný život niekoľkým ľuďom...

                                                                       (zdroj: Eduard Martin, Ježíšek pro mně)