Moji rodičia vedeli, že k tomuto svetu a doňho nepatria, ale nedokázali sa z neho vymaniť. Boli vo svete, ale nie z neho – nie preto, že by snáď boli svätcami, ale ... boli umelci. V podstate v tomto svete boli zajatcami. Ani jeden z nich netrpel onou hlúpou predpojatosťou, ktorá požiera ľudí zaujímajúcich sa o autá a kino, o to, čo majú v chladničke, o to, čo píšu noviny a kto zo susedov sa rozvádza.   
            Maminka chovala v sebe množstvo neuskutočniteľných snov a veľkých ambícií dokonalosti. Dokonalosti, ktorá sa týkala umenia, zariaďovania domu, tanca, výchovy detí. Možno preto si ju pamätám neustále strápenú – moja nedokonalosť, jej prvého syna – pre ňu bola sklamaním. Ani zďaleka som nebol ideálnym deckom. O jej frustrácii zo spontánneho vývoja nepredvídateľných rysov mojej povahy som sa po rokoch dozvedel z denníka, ktorý si písala. Kostol a formálne náboženstvo nikdy nepovažovala za dôležité pre výchovu moderného dieťaťa.
            Otec maľoval. Mal jasné videnie, náboženské cítenie, preto v jeho obrazoch chýbala povrchnosť a zbytočné ozdoby. Môj krst bol takmer určite otcovým nápadom, pretože on vyrastal v hlbokej a rozvinutej viere, podľa učenia anglikánskej cirkvi.
            Keď som mal päť rokov, videl som po prvý raz svoju babičku. Skončila vojna a ona sa vydala z Nového Zélandu na návštevu k svojim rozptýleným deťom do Anglicka a Ameriky. Na veľa vecí sa ma pýtala a tiež mi veľa rozprávala. Na podrobnosti jej návštevy si pamätám málo, ale zanechala vo mne obdiv, úžas - a lásku. Bola dobrá a láskavá, ale svojimi citmi sa nepredvádzala a neuvádzala ma do rozpakov. Kedysi bola učiteľkou, podobne ako jej manžel, môj novozélandský dedko.
            Najviac si pamätám, ako si pri raňajkách solila ovsené vločky. Robilo to na mňa hlboký dojem. A bola ešte jedna vec, ktorá na mňa zapôsobila ešte viac – naučila ma modlitbu Otčenáš. Možno aj otec ma kedysi učil modliť sa, ale ja som sa nikdy nemodlil. Babička sa ma však raz večer spýtala, či som sa už modlil, a vtedy sa ukázalo, že neviem ani Otčenáš, a tak ma ho naučila. Nikdy som túto modlitbu už nezabudol, i keď som roky žil bez nej.
            Je divné, že otec a matka, ktorí sa takmer škrupulózne starali, aby myseľ ich synov ostala ušetrená omylov, priemernosti, ošklivosti a falošnosti, nedbali na to, aby nám poskytli nejaké náboženské vzdelanie. Jediné vysvetlenie, ktoré mám, je domnienka, že maminka v tej veci mala pevný názor. Najskôr asi nepokladala nijaké organizované náboženstvo za dôstojné pre intelektuálnu dokonalosť, ktorú vyžadovala od svojich detí.
            Spomínam si, že raz ma prenikla obrovská túžba ísť do kostola. Bola nedeľa. Myslím, že to bola Veľká noc, najskôr asi v roku 1920. Cez pole a za červeným statkom nášho suseda som videl medzi stromami vežu kostola svätého Juraja. Po poliach sa niesol zvuk zvonov. Hral som sa pred domom, zastavil som sa a načúval som. Naraz sa mi nad hlavou rozospievali všetci vtáci v stromoch. Vtáčí spev a vyzváňanie zvonov mi rozradostilo dušu. Zavolal som na otca: „Ocko, všetci vtáci sú vo svojom kostole!“ A potom som sa spýtal: „Prečo my nejdeme do kostola?“ Otec prekvapene na mňa pozrel a povedal: „Pôjdeme...“ „Teraz hneď?“ opýtal som sa. „Nie, už je neskoro. Ale niekedy v nedeľu pôjdeme.“
            Maminka chodievala v niektoré nedele na bohoslužbu, ktorá sa konala v starobylej modlitebni. Nás nikdy nebrávala so sebou, ale myslím si, že očakávala, že aj my s bratom sa budeme uberať rovnakým smerom, až budeme väčší. Nechcela na nás konať nijaký nátlak. Čakala, že k viere dospejeme viac menej sami...

(zdroj: Thomas Merton, Hora siedmich stupňov, úryvok z knihy)