POHĽAD DO ZRKADLA

            Ako som začal učiť na strednej škole, býval som pohoršený, keď som videl 13-14 ročných chlapcov a dievčatá bozkávať sa na chodbách školy a počas prestávok pred budovou potajomky fajčiť marihuanu. Keď som však o pár mesiacov prenikol hlbšie do problémov ich osobného života, zmocňoval sa ma údiv, že mladí nie sú ešte horší.
            Jedna skutočná dvojica trinásťročných milencov môže slúžiť ako modelový príklad: rodičia dievčaťa rozvedení, maminka žije s priateľom a otec rovnako žije s priateľkou. Dievča býva striedavo u maminky a u otca. Obaja rodičia chápu svoje prvé manželstvo ako omyl a sú rozhodnutí urobiť hrubú čiaru za minulosťou. Žiaľ, je tu dospievajúce dieťa a obe strany dievčaťu jemne naznačujú, že prekáža. Rodičia chlapca sú v presne rovnakej situácii. Aj chlapec žije striedavo u maminky a otcovej milenky. Jeho rodičia sa snažia zabudnúť na to, čo bolo, ale žiaľ, aj v tomto prípade – je tu dieťa.
            Je mi jasné, že trinásťročné dieťa potrebuje k životu nielen jedlo, ale aj pocit, že je milované. Pokiaľ sa objatia nedočká doma, je logické, že sa ho snaží nájsť inde. Nemyslím, že by v uvedenom prípade trinásťročných detí šlo o hru na manželstvo. Skôr ide o citových stroskotancov, ktorí sa snažia len nejako prežiť a pretĺcť emocionálnou púšťou života. Keď sa na našich mladých pozrieme z tohto uhlu, už nie sme si príliš istí, ktorá generácia je tá „skazená“.
            Nečakanou pozoruhodnosťou je takisto vzťah študentov k prázdninám. Deti z problémových rodín sa tešia do školy! Prázdniny nimi bývajú v lepšom prípade vnímané ako pekelná nuda, v najhoršom prípade ako peklo v rodine, z ktorého sa nedá utiecť do školy. S vďačnosťou prijímanou záchranou pre skrátenie voľného času býva pre nich televízia a počítač.
            Dodnes spomínam na jedno daždivé októbrové ráno, kedy som na ulici stretol svojho jedenásťročného študenta o šiestej hodine rannej. Povedal mi, že sa nechce stretnúť so svojím otcom.
            Pred vyslovením odsúdenia nad našou skazenou mládežou je užitočné nahliadnuť do sveta dospelých. Pri pohľade na naše deti sa totiž pozeráme do zrkadla. Generácia našich detí nám len vracia naše sebectvo s akousi až desivou spravodlivosťou. Učenie Cirkvi o dedičnom hriechu naozaj nie je len teoretickou špekuláciou, ale je to možno jediná dogma, ktorú je možné dokázať experimentálne.

(zdroj: Marek Orko Vácha, Probouzení, str. 44-46)