BOŽE, OCHRAŇUJ NAŠE DETI!

            Rodičia svoje deti nesmierne milujú a vo svojej snahe ochrániť ich pred nástrahami a zlom venujú im niekedy príliš veľa starostlivosti. Aj ich to stojí nemálo síl a pritom sami majú skúsenosti, že nie je možné byť s deťmi všade a pred všetkým ich ochrániť. O tomto poznaní hovorí aj nasledujúce svedectvo.

            Keď sa nám narodilo naše prvé dieťa – napriek verdiktu lekárov, ktorí tvrdili, že vlastné deti nikdy mať nebudem – obaja s manželom sme k našej malej Laure nezdravo prilipli. Boli sme na ňu príliš naviazaní a vo všetkom „hyperprotektívni“. Bola pre nás takým malým „polobohom“. Postupne sa to našťastie strácalo – keď som otehotnela znova a potom zasa znova – to nás našťastie oslobodilo od prílišnej pozornosti voči deťom.
            Mne osobne k tomu pomohol ešte jeden zážitok: mali sme raz doma návštevu, kde bolo viacero pozvaných rodín i detí. Deti maškrtili, hrali sa, pričom po celý čas mali na rukách priviazaný balón naplnený héliom a tak chodili po byte. Bola tam výborná nálada a keď všetci odchádzali, tak naše dve dievčatá šli odprevadiť návštevu dole ku vchodu.
            Staršia mala vtedy päť a mladšia štyri roky. Keď návštevu odprevadili a nastupovali do výťahu – stalo sa, že obe vstúpili dnu, ale balón tej mladšej ostal vonku, priviazaný o ruku. Výťah sa pohol a vzápätí nastal dramatický boj o ruku. Deti ešte nevedeli výťah stopnúť a my sme vôbec za dverami nášho bytu netušili, čo sa vonku odohráva. Všetko to trvalo strašne krátko. Dcére s rukou šklbalo, tlačilo ju to k zemi, smerom k výťahovej šachte, lebo si nevedela ruku vymaniť zo slučky z lyka. Našťastie sa roztrhol balón medzi uzlíkom a špagátom – na to sme prišli na druhý deň, keď sme balón našli. Nechcem si predstaviť, čo by sa stalo, keby „nepopustila“ šnúrka.
            Ruka mladšej dcéry bola teda slobodná, i keď celá červená od podliatej krvi. Obe dievčatá s obrovským plačom prišli domov. Nevedeli ani vysvetliť, čo sa stalo, len plakali. Ja som na ne začala kričať, že išli výťahom, a že si neskontrolovali, či je ten balón dnu. Pritom som si bola vedomá, že je to moja vina, lebo som ich nemala pustiť samotné dole.
            A vtedy som si spomenula na jednu modlitbu s názvom „Rodičovské požehnanie“, ktorú mi asi pred rokom dala jedna mamička. Mala som ju zastrčenú kdesi v stole, lebo som nebola stotožnená s jej obsahom. A teda ako sme plakali a objímali sa, vytiahla som tú modlitbu zo stola, kľakli sme si a všetci spoločne sme sa ju pomodlili. Z mojej strany to bolo prvý raz zo srdca. Táto modlitba znie: „Bože, ty miluješ naše deti viac ako my. Veríme, že čokoľvek sa s nimi stane, ty o tom vieš. Dôverujeme ti. Odovzdávame ti ich. Aby si ty mohol konať v ich živote. Nie podľa našej predstavy, ale podľa svojej múdrosti a lásky.“
            Vtedy, keď som modlitbu pred rokom dostala, povedala som si: „Akože ty, Bože, miluješ naše deti viac ako my? Veď my ich milujeme nadovšetko! Sme ochotní dať za nich život!“ Ale po tom, čo sa udialo vo výťahu, som pochopila, že aj keď naše deti nesmierne milujeme a snažíme sa ich chrániť pred nebezpečenstvami, nemáme šancu ochrániť ich len ľudskými silami.