Útok a útek, hoci to na prvý pohľad neznie veľmi evanjeliovo, patria tiež medzi spôsoby riešenia životných situácií kresťana. Útok ako prejav aktívneho prístupu k veci a útek ako prejav pasívneho riešenia.
            Ak sa človek v konkrétnej situácii rozhodne pre útok, mal by vedieť, že ten by nemal byť zameraný proti ľuďom, ale proti ťažkostiam. Hovorí sa, že „odvážnemu šťastie praje“, a preto odhodlanie pustiť sa do prekonávania prekážok znamená prvý krok k úspechu.
            Rozhodnúť sa pre útek sa zasa vyžaduje vtedy, ak človeka pokúša zotročujúci alkohol, droga, zlí priatelia, hriech... Treba však vedieť, že ak človek uteká pred vlastnou zodpovednosťou, vtedy je útek prehrou a my sami sa cítime ako „víťazi“, ktorým bol v cieli nasadený „veniec hodný zbabelcov“.
            Nesprávnou únikovou cestou je taktiež útek do snov, vzdušných zámkov – do pastelových predstáv o živote bez problémov, do situácie, kedy sme niekým iným.
            Chybnou cestou je tiež útek na iné, konečne to pravé miesto. Rozvedená žena sa už tretíkrát vydáva, pretože konečne stretla toho pravého, nespokojný muž piaty raz mení svoje zamestnanie, kde ho konečne nebudú len využívať, večný študent mení opäť fakultu, lebo tie, ktoré poznal doteraz, mu nedávali to, čo očakával. Vysvetlenie majú všetci podobné – konečne budeme šťastní.
            K múdrosti života patrí priznať si, že skutočná zmena vzťahov a situácií okolo nás nespočíva v ničom inom tak, ako v skutočnej zmene v našom vnútri. Ak potrebujeme v našom živote zmenu, skúsme sa najprv opýtať, ako môžeme zmeniť seba. Možno sami budeme prekvapení, ako Boh potom bude meniť naše okolie.

„Nikdy som nemohol prekonať svoj úžas, že som sa narodil na najkrajšom mieste sveta a v pravý čas.“
                                                                                                          H.D. Thoreau