ŠIEL BY KRISTUS DO VOJNY?

            Povolávací rozkaz som dostal v roku 1941. Uplynulo osem rokov odvtedy, ako som ešte ako komunista stál s transparentmi v telocvični univerzity, dupal nohami a hlasno spolu s ostatnými odprisahal, že my nikdy v žiadnej vojne bojovať nebudeme. Teraz sa Amerika dostala do pozície, kedy mala vstúpiť do vojny ako spojenec krajín, ktoré boli napadnuté nacistami.
            Za tých osem rokov som si do istej miery vypestoval svedomie v postoji voči vojne. A teraz som mal podľa najlepšieho presvedčenia urobiť to, čo by podľa mňa urobil Kristus.
            Aby bola vojna spravodlivá, musí to byť obranná vojna. Útočná vojna spravodlivá nie je. Pýtal som sa: „keď Amerika v tomto momente vstúpi do vojny, bude to útočná vojna?“ Ja som jej vstup do vojny nepovažoval za nič iné ako za legitímnu obranu. Do akej miery legitímnu? Na takú odpoveď by som musel byť morálnym teológom, diplomatom, historikom, politikom a možno aj jasnovidcom.
            Skôr som pochyboval, či naozaj musíme vstúpiť do vojny. Túto otázku si kládlo veľa ľudí a aj medzi františkánmi, kde som sa pohyboval, sa na túto tému viedli búrlivé diskusie. Ak si však ľudia vo Washingtone myslia, že je nutné viesť vojnu – čo my s tým urobíme? Keď ma povolali do vojny, nemôžem kategoricky odmietnuť ísť.
            Posledná a najzásadnejšia pochybnosť sa týkala morálnosti prostriedkov používaných vo vojne: bombardovanie miest, vraždenie civilistov vo veľkom... Cítil som, že sebaobrana je dobrá vec a že takáto vojna je dovolená. Ale metódy, ktoré klesajú na úroveň masového barbarstva a bezohľadné, nerozlišované vraždenie nebojujúcich, prakticky bezbranných, sa dajú ťažko vidieť ako niečo iné než závažné hriechy. To bola pre mňa najnáročnejšia vec na vyriešenie vo svedomí.
            Našťastie odvodový zákon poskytoval opatrenie aj pre tých, ktorí mali ochotu pomôcť vo vojne bez toho, že by museli zabíjať. Síce neviem, ako by to vyzeralo v praxi, ale na papieri to vyzeralo uspokojivo a bolo to niečo, čo som sa rozhodol využiť. Vyjadril som teda svoju ochotu pomáhať vo vojne ako sanitár alebo ošetrovateľ alebo robiť čokoľvek podobné, hlavne ak nebudem nútený hádzať bomby na nekryté mestá a strieľať na druhých.
            Chcel som, aby aj v tej zlej situácii, ktorá pre krajinu a svet nastala, som mohol konať skutky milosrdenstva a premáhať zlo dobrom. Aby som mohol prekvasiť ľudskú biedu Kristovou láskou. Aby sa trpkosť, ošklivosť a špina vojny mohli premeniť na príležitosť môjho vlastného posvätenia a k dobru druhých. Všetko som vložil do rúk toho, ktorý ma miluje - miluje viac, ako by som dokázal ja sám milovať seba.
            Keď som sa takto rozhodol a všetky svoje argumenty spísal pre odvodovú komisiu, v srdci sa mi rozhostil pokoj. Zdalo sa mi, že takto by jednal Kristus. A že chce, aby som takto konal i ja.

(zdroj: Thomas Merton, Sedemstupňová hora, str. 246-249)