PRÍBEH STARŠIEHO SYNA

            Príbeh staršieho syna z podobenstva o márnotratnom synovi je príbehom všetkých nás, ktorí sa pýšime pravidelnosťou a dĺžkou modlitieb i náročnosťou pôstov. Je príbehom ľudí, ktorí žijeme v dome svojho Otca a v jednom hospodárstve znášame ťarchu a horúčosť dňa – až sa nakoniec nenápadne, bez toho, že by sme si to sami všimli, staneme tichými sudcami sveta.

            Beda, ak sa vďaka nadobudnutému pocitu zbožnosti a výlučnosti dostaneme niekam, o čom si namýšľame, že je to vrchol a tam nám ktosi, kto sa nám ukáže ako anjel svetla, nahovorí, že pred nami je svet - ono pole pšenice a kúkoľa a my, tí lepší, môžeme kúkoľ vyplieť. Samozrejme – kúkoľ sú tí druhí, ktorí sa celkom nedržia dedičstva viery, ktorí odišli do ďalekej krajiny a tam toto vzácne dedičstvo premárnili. Beda nám, ak uveríme, že svet je rozdelený na nás, dobrých, sporivých a múdrych hospodárov a na tých druhých, zlých a márnotratných.

            Je ľahké v mene viery byť krutý. Blaise Pascal hovorí, že človek nikdy nekoná zlo tak dokonale a s nasadením, ako keď ho koná z náboženského presvedčenia. C.S.Lewis hovorí v podobnom duchu: „Pokiaľ sa kresťanstvu nepodarí človeka učiniť omnoho lepším, učiní ho omnoho horším.“

            Biblia taká nie je. V Biblii je človek plný svetla i tmy. Agar, ktorá čaká s Abrahámom dieťa, sa posmieva neplodnej Sáre. Sára šikanuje slúžku Agar a Abrahám pri tom mlčí. Jakub oklame Ezaua a po čase Lábana, Mojžiš nedôveruje Bohu a nevstúpi do zasľúbenej zeme. Kráľ Dávid zvedie Betsabe a následne nechá v boji zahynúť jej manžela. Občas o tom premýšľam: ktoré pravoverné katolícke nakladateľstvo by uverejnilo niektorý zo žalmov hriešnika Dávida? Alebo ktorý katolícky časopis by uverejnil texty svätému Petrovi, o ktorom sa vedelo, že niekoľkonásobne neobstál?

            Mám pracovný úväzok aj na strednej škole a viem, že zmyslom práce stredoškolského pedagóga je zahliadnuť v študentoch dobro, snažiť sa stoj čo stoj v človeku objaviť talenty a náznaky zakopaných pokladov, s nádejou hľadať iskru a opatrne ju rozfúkať do plamienka. V každom také čosi je a s trochou dobrej vôle v hocktorom človeku možno vidieť lúč svetla.
            Možný je však samozrejme aj opak. V komkoľvek možno skúmavým pohľadom odhaliť aspoň niečo zlé - kal na dne, ktorý vždy je prítomný. S trochou zlej vôle to vždy ide, pretože v každom z nás je kus temnoty, len je potrebné hľadať. V každom z nás je aspoň niečo nedotiahnuté, neporiadne, nejaká tma.

            Aké je jednoduché sedieť doma v kresle a z pohodlia domova rozdeľovať svet na dve strany, ukazovať prstom doprava a doľava. Háčik je však v tom, že toto právo prináleží výlučne Bohu. Nie sme to my, ktorí rozosielame pozvánky na nebeskú hostinu. Každý z nás predsa máme v sebe pšenicu i kúkoľ, dobro i zlo. Ktokoľvek z nás je tak trochu Abrahámom, Jakubom, Mojžišom, Petrom i Judášom – so všetkým, čo k tomu patrí. A každý máme v sebe nielen márnotratného, ale i staršieho syna.

            Je zvláštnym tajomstvom duchovného života, že naše dlhé modlitby, omše sväté, vernosť Bohu sa môžu stať pružinou, ktorá nás katapultuje do neba, ak je v nás pokora. V opačnom prípade sa toto všetko môže stať len navŕšenou stenou, za ktorou sa človek uzavrie voči svetu i Bohu. V spomínanom podobenstve to vidno veľmi dobre. Keď sa vracia márnotratný syn, miesto radosti a úľavy prichádza zo strany staršieho syna výčitka otcovi: „Toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz!“ A trpký povzdych: „A mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi!“ A na prebiehajúcu hostinu odmieta vojsť.

            Bojím sa, či ja obstojím. Bojím sa, že by som mohol márnotratnému Otcovi vytknúť, že je príliš márnotratný a navyše nespravodlivý, pretože tým, ktorí pracujú jednu hodinu, dáva to isté ako mne. Bojím sa, že raz budem Božou veľkorysosťou zaskočený, a poviem, že ďalej radšej nejdem. Že ak by som mal na tej hostine sedieť vedľa toho či onoho, to radšej ostanem vonku. Bojím sa, aby som raz nepovedal Bohu: „Vari som neprorokoval v tvojom mene a nečinil zázraky, ja, ktorý som denne niesol svoj kríž? Ako to, že lotor po pravici, so životom, ktorý má za sebou a ktorý sám o sebe hovorí, že je ukrižovaný právom, sa ešte dnes dostal do raja?“

            Každý, kto chce vytrhať kúkoľ už tu na zemi, splodí púšť. V Auschwitz sa mi táto myšlienka vrátila. Spolu so študentmi sme prechádzali popri fotografiách mužov a žien na stenách, ktorí tu boli zavraždení. Nie preto, že by boli lepší či horší, len preto, lebo boli Židia. Preto, lebo neboli ľudia, ale boli buď švábi, ako sa im hovorilo v Rwande alebo vši, ako to hovorili nacisti alebo neveriaci psi, ako sa hovorilo v náboženských konfliktoch. Boli zavraždení s nádejou, že konečne kúkoľ bude vytrhaný.
            V Auschwitz sa človek nakloní do priepasti ľudskej duše ako do zrkadla a uvedomí si, čoho som ja, človek, schopný. A okrem hrôzy z toho, čo sa stalo obetiam, človeka v Auschwitz zachváti ešte iná, väčšia hrôza. Des z toho, že som mohol byť nie medzi obeťami, ale medzi katmi. Že v možnostiach človeka, teda aj v možnostiach mojich, niečo také je. Veď z historických prameňov vieme, že vykonávateľmi v koncentračných táboroch neboli ani sadisti, ani psychopati, iba ľudia, ktorí dostali rozkazy a plnili ich. V prípade lekárov to bolo horšie. Tí rozkazy nedostávali, tí si výskumné úlohy stanovovali sami.
            V prednáške týkajúcej sa lekárskych experimentov, ktorú tam mám v baraku číslo dvanásť pripravenú pre študentov, spomínam niekoľko mien: Dr.Carl Clauberg, Dr.Horst Schumann, Dr.med.Dr.phil. Joseph Mengele, Prof.Dr.med.Dr.phil. Paul Kremer. Mengele a Kremer mali doktoráty dva – z medicíny a filozofie.
            Clauberg sa venoval sterilizáciám a úloha, ktorú si vytýčil, bola veľmi jednoduchá. Zistiť, ako s minimom financií vysterilizovať čo najväčší počet žien. Pokusy s ožarovaním zlyhali, snaha o vyvolanie zápalu tiež. S ľútosťou nakoniec skonštatoval, že najspoľahlivejšia bude chirurgia. Clauberg na fotografii v bielom plášti vyzerá veľmi charizmaticky. A keď som po prvý raz videl fotografiu Mengeleho, s odporom som si uvedomil, že hľadím do tváre človeku inteligentnému. Na margo týchto ľudí bolo povedané: „Odo dneška vieme, že človek môže čítať večer Goetheho a Rilkeho, že môže hrať Bacha a Schuberta a ráno ísť do svojej dennej práce v Auschwitz.“
            Boli by sme radi, keby Clauberg, Mengele a ostatní boli primitívnymi sadistami, psychopatmi, mäsiarmi, monštrami od malička. Ale všetko nasvedčuje tomu, že Clauberg a Mengele boli ľuďmi ako my a že keby nebola vojna, vytvorili by nepochybne svoje úctyhodné kariéry, chodili by s manželkami na nedeľné prechádzky, prispievali na charitu, v starobe by sa stali váženými a ctenými nositeľmi mnohých cien. Židovský novinár Elie Wiesel, ktorý prežil roky v koncentračnom tábore v Auschwitz, popisuje svoj dojem z Mengeleho: vždy starostlivo oblečený, s tichým hlasom a veľkou slovnou zásobou, vzdelanec, ktorý najlepšie roky života prežil na najlepších univerzitách, s veľkým záujmom o dvojčatá. Wiesel si spomína, ako videl, že jeden pár rómskych dvojčiat osobne priviedol až k vstupu do plynovej komory.

v  v  v

            Bojím sa, že záverečný Armagedon je skutočnosťou a že tá záverečná bitka bude omnoho ťažšia než sme schopní si ju predstaviť. Že sa v nej stretnú naozaj mohutné vojská bojujúce o konečné víťazstvo dobra či zla. A tým nepriateľom na druhej strane nebudú ateisti či slobodomurári.

            Možno, že tým nepriateľom na druhej strane budem ja sám. Možno, že tá bitka sa odohrá vo vnútri mojej duše, proti mojej nenávisti, proti všetkému zlu, ktoré vo mne je. Proti všetkým falošným predstavám Boha, ktoré som si vymodeloval, ktorým som veril a usilovne v sebe živil. Možno naozaj v tej bitke najdesivejším súperom, desivejším než pluky diablov, budem sebe ja sám. Pri bráne do neba nebude postávať – ako to poznáme z anekdot – svätý Peter, ale možno tam budem stáť ja sám a budem sám sebe brániť, aby som vošiel dnu.

            Starší syn nechcel vojsť. Z podobenstva sa nedozvedáme, ako jeho osobný „Armagedon“ skončil a či nakoniec vstúpil dnu alebo nie. Ale vieme, že tým jediným, ktorý mu bránil vojsť, bol on sám – jeho názory, jeho náboženské presvedčenie, jeho poňatie spravodlivosti. Jeho príbeh je aj mojím príbehom – sú v ňom prítomné moje modlitby, moje chodenie do kostola, moje obety a môj Boh, ktorým v skutočnosti môže byť moja pýcha - presnejšie moje stavanie sa na Boží piedestál a rozsudzovanie, kto by mal byť vo vnútri a kto nie.

            Ostáva mi nádej, že Boh je láskavý Otec, márnotratný svojou láskou. On uprostred oslavy odchádza do tmy poprosiť človeka, aby v sebe zlomil svoju pýchu a aby vošiel.

(zdroj: Marek Orko Vácha, Neumělcům života, upravené)