OSLOVIL MA ŽIVOT KARDINÁLA NEWMANA

            Opát Jerome Kodell hovorí o rokoch svojej mladosti: „Prežíval som krízu viery. Bol som už päť rokov v kláštore, zložil som večné sľuby ako benediktín. Nemal som v úmysle opustiť kláštor, ale i mňa, podobne ako mnoho iných mladých rehoľníkov, trápilo pomalé napredovanie obnovy v Cirkvi. Hneval som sa, že niektorých reformne naladených ľudí umlčali alebo sa im vyhrážali. Veľa sklamaných kňazov a rehoľníkov začalo z Cirkvi odchádzať a zdalo sa mi, že cirkevní predstavitelia nerobili nič pre to, aby neodišli aj ďalší. Nerozumel som tomu.
            Vtedy sa mi dostal do rúk článok o kardinálovi Newmanovi a jeho postoje ovplyvnili celý môj ďalší život. Newman patril k najvýznamnejším duchovným anglikánskej Cirkvi na začiatku 19.-teho storočia. A keď ako 44-ročný konvertoval na katolícku vieru, vyvolalo to veľký poplach. On sám vedel, že sa bude musieť vzdať svojho obľúbeného profesorského miesta na Oxforde, keďže v tej dobe profesorský titul mohli mať len anglikáni. Vedel tiež, že jeho noví katolícki kolegovia sú teologicky menej brilantní ako jeho anglikánski priatelia. Správne predpokladal, že od tej chvíle mu nebudú dôverovať ani anglikáni a ani katolíci, na čo múdro poznamenal: „Idem k tým, ktorých nepoznám a od ktorých očakávam veľmi málo. Robím zo seba vyhnanca.“ A o prvých rokoch existencie v katolíckej Cirkvi poznamenal: „Mal som pocit, akoby katolícki predstavení na mňa hľadeli ako na „nejaké neznáme zviera, ktoré ulovil poľovník“. Tak ako sa svätý Pavol stretol s chladným prijatím medzi kresťanmi v Jeruzaleme, tak sa Newman stretol s opatrnými úsmevmi a jemne skrývaným skepticizmom medzi katolíkmi.
            Jeho rodná sestra sa s ním prestala rozprávať a nikdy sa spolu nezmierili. Pod ochranu si ho vzal biskup Wiseman, ktorý ho vyslal na štúdiá do Ríma, kde ho neskôr vysvätili za katolíckeho kňaza. O pár rokov neskôr ho tento biskup, ktorý bol už kardinálom, požiadal o dôležitú prácu na novom preklade Biblie. Newman v nadšení venoval projektu veľa času, našiel si spolupracovníkov, až kým sa nedozvedel, že kardinál si to všetko rozmyslel a prenechal prácu iným.
            Už sa však naučil kráčať krok za krokom. Nežiadal si vidieť žiadne vzdialené scény, stačil mu jeden jediný ďalší krok na ceste. Bol jedným z najväčších vzdelancov svojej generácie, poslušne sa však podriadil cirkevným predstaveným, často slabým a nedôveryhodným, pretože veril, že Boh cez nich pôsobí a povedie ho k pravde skrze poslušnosť. Nemal potuchy, kam ho povedie táto cesta. Bol si však istý, že ak ňou pôjde, Boh ho v správnom čase odmení. Možno sa to stane až po jeho smrti, ale stane sa to, ak ostane verný.
            Hoci sa stiahol z verejného života, nezatrpkol. Namiesto toho, aby sa venoval veľkým projektom, rozhodol sa venovať čas škole pre chlapcov, ktorú predtým založil. Jeho vplyv v spoločnosti oslabol a jeden z komentátorov ho označil za „vybitú silu“.
            Svoje zrelé roky života prežil Newman v nemilosti. Mnohí sa správali k nemu zle – a on bol veľmi zarmútený -, takže si mnohí mysleli, že zanechá katolicizmus a vráti sa do anglikánskej Cirkvi. Ako by však mohol? „Odkedy ma prijali do katolíckej Cirkvi, ani na chvíľu som v túto Cirkev nestratil dôveru.“ I keď videl a na vlastnej koži okúsil, že sa skladá z obyčajných ľudí, ktorí robia chyby a páchajú hriechy, napriek tomu ju miloval. Nevzdal by sa jej pre zlyhanie niektorých jej členov.
            Raz na Newmana zaútočil istý anglikánsky spisovateľ, ktorý tvrdil, že povedal na svoju Cirkev niečo, čo by Newman nikdy nepovedal. Rozhodol sa brániť, i keď sám sa držal zásady: „Nikdy sa nebráň, ak brániš len seba. Sám Boh ťa obráni.“ Ale tentokrát šlo o obranu Cirkvi, a tak sa Newman rozhodol uverejňovať v tlači postupne vlastný denník o hľadaní pravdy a o dôvodoch svojho vstupu do katolíckej Cirkvi.
            Reakcie zo strán anglikánov i katolíkov boli bezprostredné a úprimné. Opäť ožil jeho vplyv v katolíckej Cirkvi ako i dialóg s anglikánskymi priateľmi. O pár rokov neskôr ho pápež Lev XIII. menoval za kardinála.
            A ako Newmanove postoje, hľadanie pravdy a jeho vernosť, zapôsobili na mladého benediktína, ktorý prežíval krízu viery a dôvery v Cirkev? „Začal som vnímať, že sľuby, ktoré som zložil pred Bohom, nie sú sľubmi z minulosti. Sú so mnou, aby ma sprevádzali, keď každé ráno vstávam. Každý deň mám príležitosť opäť sa rozhodnúť byť verný ceste, ktorú mi pripravil Boh.“

                                                                         (použitý zdroj: Slovo medzi nami 09/12)