MARIHUANA – „NEVINNÝ“ ZAČIATOK

            Erik sa vrátil k nám do práce priamo z vyšetrovacej väzby. Za to, že za uchovávanie a distribúciu marihuany dostal len podmienku, sa mohol poďakovať svojmu otcovi - človeku s množstvom vplyvných známostí. Počas vyšetrovania vysvitlo, že Erik drogy nielen rozširoval, ale i sám užíval. A že to nebolo „len“ fajčenie trávy. Kolektív na pracovisku sa vzbúril, že má naspäť medzi seba prijať feťáka. Ja som sa s ním bližšie nepoznal, no ukázalo sa, že budem mať možnosť k tomu sa prepracovať. Po návrate ho totiž posadili so mnou do jednej kancelárie.
            Erik mi svoj príbeh vyrozprával. Bol dobrým chlapcom, pochádzal z veriacej rodiny. Chodieval do kostola, miništroval. Mal jednu veľkú ranu na duši, pod ktorú sa najviac podpísal otec alkoholik. Ako ambiciózny mladý muž sa Erik dostal k lukratívnej práci, kde sa točili nemalé peniaze. Stále častejšie však musel robiť kompromisy vo svedomí, čo ho viedlo k opusteniu Boha a jeho Desatora. Zrno, ktoré padlo do dobrej pôdy, bolo udusené tŕním a zradným bodľačím tohto sveta.
            Začal nevinne s marihuanou. Robila mu dobre, mal z nej ľahkú hlavu, nemyslel na problémy. Chcel s ňou skončiť hneď ako sa ožení a prídu do rodiny deti. Keď sa deti narodili, už bol jej distribútorom. Potom prišiel na rad pervitín. Mal na to, aby si dovolil ten najkvalitnejší. Nie ako väčšina feťákov. Tí sa museli uspokojiť s kadejakým svinstvom, ktoré sa v ňom nachádzalo v závislosti od toho, ako bol pervitín vyrobený. Asi to bolo jeho šťastie, že bral pervitín len niekoľko mesiacov, keď to všetko prasklo.
            Dostal sa do vyšetrovacej väzby. Ostal bez drogy. Nemohol spávať. Ak sa mu to podarilo, trápili ho hrozné nočné mory. Strašne sa potil, páchol od vylučujúcej sa drogy. Celý sa triasol, nebol schopný normálne rozmýšľať a nič robiť. Keď sa vrátil domov, rodine sľúbil, že už drogu nevezme.
            Videl som, že so svojím predsavzatím to myslí úprimne a snažil som sa mu v tom pomôcť. To, že v našej komunikácii z jeho strany začali padať otázky týkajúce sa Boha a viery, som bral pre neho ako veľkú šancu. Keď som videl, ako sa stále trápi neustupujúcimi depresiami a apatiou, nasmeroval som ho na jedného známeho psychiatra v martinskej nemocnici. Tam si Erika nechali. Stretol sa s nemocničným kaplánom Jurajom, ktorý ho veľmi povzbudil. Erik začal každý deň chodievať na svätú omšu, čítal duchovnú literatúru, ktorú mu kňaz odporučil, po rokoch sa opäť začal modliť. Keď som za ním chodieval do nemocnice, videl som, že dostal novú chuť do života, objavil jeho nový zmysel.
            Každý deň sa snažil začínať svätou omšou aj po tom, ako sa vrátil domov a do práce. Očakával však, že eufória z návratu k Bohu bude trvať stále. Nadšenie z duchovného života ale postupne začalo opadávať a jemu opäť chýbal zážitok. Pripadalo mi to, akoby od viery očakával opäť čosi ako zážitok z drogy. Nato mu niekto predstavil reiki ako cestu k šťastiu, a on sa toho nadšene chytil. Zvláštne, nie je to jediná skúsenosť, že tam, kde nachádza človek cestu k Bohu, hneď sa objaví ktosi iný, kto sa ho snaží z tejto cesty zviesť. Našťastie Erik sa veľa pýta a hľadá odpovede na svoje otázky. Som rád, že mi dôveruje a nechá si poradiť.
            Priznávam, že ani ja som nebol nadšený zo spoločného miesta s Erikom v jednej kancelárii. Ani teraz to nebýva vždy jednoduché - Erikov život je stále zápasom. Ja mu v tom len trochu pomáham. A zároveň dôverujem, že keď Boh dal, že nás spolu posadili do jednej miestnosti, že sa to nestalo len tak.
            Na ulici svojho mesta Erik stretáva tých, ktorým kedysi drogy predával. Hovorí im o tom, že s tým prestal a vo svojej dobráckej jednoduchosti ich povzbudzuje, aby ho nasledovali. Niektorí naňho hľadia ako na blázna, iní sa mu vysmejú, niektorí len pokrčia ramenami. Aj by chceli, len vidia, že to nejde len tak.
            Na záver si neodpustím jednu poznámku o marihuane. Z úst mladých nie raz vyletí: „Mama, veď to dnes vyskúšal už skoro každý...“ A hneď majú množstvo argumentov o menšej škodlivosti marihuany v porovnaní s alkoholom, o jej liečebných účinkoch... Na túto tému sa trochu drsne, ale podľa mňa trefne vyjadril Vladimír Schwandtner. Je to človek, ktorý sa spolu s manželkou venuje mladým ľuďom rozhodnutým so závislosťou na tvrdých drogách skoncovať. Hovorí: „Keď ma mladí na besedách v školách začnú presviedčať, že marihuana je menej nebezpečná ako alkohol, poviem im, že je tam asi taký rozdiel, ako keď si môžu vybrať, či chcú do hlavy tehlou alebo kameňom. Som presvedčený, že aj keď má marihuana naozaj niektoré priaznivé účinky podobne ako ich má aj alkohol, nikto z tých mladých ju nefajčí kvôli jej účinkom na reumu či ako prevenciu Alzheimerovej choroby. A zo sto mladých narkomanov, ktorí sa u nás v rámci terapie prestriedali, veľká väčšina začínala práve „nevinným“ fajčením trávy.“