EŠTE PÁR SLOV O PRENASLEOVANÍ KRESŤANOV

            O kresťanoch v Severnej Kórei sa píše veľmi málo, pretože existuje minimum správ o ich živote v tejto krajine. Pochádzajú hlavne od tých, ktorým sa podarilo z kráľovstva „drahého a milovaného vodcu“ Kim Čong-ila utiecť. Tento nedávno zomrel, ale jeho nástupca – mladý následník trónu v jeho praktikách pokračuje.
            V jednej správe o živote kresťanov v tejto krajine informoval Vatikánsky rozhlas:
            „Podľa zákonov komunizmu Severnej Kórey bola odsúdená na smrť a verejne popravená matka rodiny, pretože ju prichytili pri tom, ako rozdávala Biblie. Bola obvinená, že je špiónkou USA a Južnej Kórey a že štvala ľudí k podvratnej činnosti. Jej manžel a tri deti boli v deň jej popravy deportovaní do koncentračného tábora blízko hraníc s Čínou. Pracovné a životné podmienky v týchto táboroch sú tak hrozivé, že málokto sa odtiaľ vráti živý. V Severnej Kórei je totiž pravidlom, že keď je niekto obžalovaný zo zločinov proti režimu, celá rodina pyká za pomýlené chovanie jednotlivca.“
            Totalitný komunistický režim v Severnej Kórei trestá smrťou celý rad „poblúdení“. Kresťania, ktorí tam žijú, sú nútení hrať s režimom podivnú a nebezpečnú hru na mačku a myš. Svoje Biblie balia do igelitových vreciek a majú ich zakopané niekde za domom, pokiaľ ich práve nepoužívajú. Kazatelia, rozmiestnení v Číne, vedú v Severnej Kórei bohoslužby prostredníctvom mobilov. Všetko sa musí odohrať v priebehu piatich až desiatich minút, hlavne čítanie z Písma a modlitby za veriacich. Časové limity sa musia dodržať, pretože severokórejská polícia sa snaží zamerať mobily veriacich pomocou GPS.
            Ak polícia chytí niekoho, kto slúži tajnú omšu alebo pašuje do krajiny Bibliu, môže ho poslať do jedného z mnohých koncentračných táborov alebo ho rovno zastrelí na námestí pred zrakmi prítomných. Pchjongjang pritom povolil otvorenie troch štátnych kostolov, v skutočnosti však nikoho z „poddaných Veľkého vodcu“ nesmie ani napadnúť vstúpiť do kostola, modliť sa tam alebo zúčastniť sa bohoslužby. To je vyhradené jedine úzkej komunite cudzincov. Režim robí všetko pre to, aby vieru v krajine zničil. Severná Kórea sa označuje za najizolovanejšiu a najviac utláčanú krajinu na svete. Dokonca aj susediaca Čína poskytuje veriacim vo svojej krajine viac slobody. Podzemná cirkev v Severnej Kórei však rastie a mocnie.
            Komunisti si v tejto krajine vytvorili svoje „náboženstvo“. Každý člen strany sa učí desatoro správneho politického správania. V sobotu ráno sa konajú pravidelné stretnutia, na ktorých členovia strany vyznávajú hriechy proti svojim súdruhom a bratom. Kim Čong-il neznesie uctievanie nikoho a ničoho okrem seba. Vybudovaný pätolizačský kult, v rysoch ktorého sa strieda stalinizmus s ázijským despotizmom, jeho ego a moc posilňuje.
            Zdá sa, akoby príbeh kórejskej ženy, ktorá bola popravená, pretože niekomu podala Bibliu, bol príbehom spred rokov. Že patrí do minulosti Pol Pota v Kambodži alebo mnohých krajín strednej a východnej Európy. A predsa je dnešný a pripomína nám nepredstaviteľne ťažký život hŕstky kresťanov v iných častiach sveta.
            Uvádza sa, že Severná Kórea poskytuje najťažšie podmienky kresťanom pre ich život v krajine. Za ňou nasledujú predovšetkým krajiny islamského sveta: Afganistan, Saudská Arábia, Somálsko, Irán, Maldivy, Uzbekistan, Jemen, Irak, Pakistan... Oproti minulým rokom sa výrazne zhoršila situácia aj v Nigérii a Egypte.
            Napriek tomu, že v médiách sa každodenne mnoho hovorí o násilí vo svete, paradoxne utrpenie kresťanov v éteri takmer vôbec nerezonuje. Okrem niekoľkých rezolúcií v parlamente z iniciatívy KDH sme voči týmto bratom vo viere vo verejnom priestore i v kostoloch takmer ľahostajní. Nejeden slovenský občan si dokáže dokonca nostalgicky povzdychnúť za bývalým režimom, kedy veriaci aj u nás zažívali podobné situácie ako dnes inde vo svete.

            Myslime v modlitbách na tých, ktorí sú za svoje kresťanské presvedčenie prenasledovaní. Určite totalitné systémy nie sú všemocné a neotrasiteľné, ako sa to snažia demonštrovať. Mocní tohto sveta tušia, že pokiaľ sa na svete bude čítať evanjelium, vždy budú ľudia, ktorí mu budú veriť, ktorí sa budú z neho učiť a žiť podľa Krista, ktorý o sebe povedal: „Ja som cesta, pravda a život.“ A šíriť jeho učenie tak, ako to robil svätý Pavol a po ňom mnoho ďalších svätcov všetkých čias. Preto vyvíjajú takú snahu na zničenie šírenia Božieho Slova.
            Dejiny nás však už presvedčili o tom, čo povedal vo 4.storočí svätý Hilár, svedok nespočetného zástupu mučeníkov prvých troch storočí v Cirkvi: „Cirkev má v sebe tú vlastnosť, že víťazí, keď je zranená. Utvrdzuje sa v pravde, keď ju chce niekto trestať. Dosahuje svoj cieľ, keď je opustená. Keď je prenasledovaná, kvitne. Keď je utláčaná, rastie. Keď ňou opovrhujú, dobre prospieva. A upevňuje sa, keď sa zdá, že ju premohli.“

                                                                       zdroj: web českej sekcie Vatikánskeho rozhlasu