BISKUPOVO IMPRIMATUR

            Mal som nazvyš asi desať dolárov, a tak som sa pristavil pri výklade kníhkupectva s novými titulmi kníh. Vošiel som dovnútra, vzal z regálu knihu Duch stredovekej filozofie, pozrel si obsah, a kúpil som si ju, hoci som netušil, kto je to ten Etiene Gilson, ktorý ju napísal. Keď som ju doma vybalil, až vtedy som si všimol, že v tiráži tejto knihy je drobným písmom napísané: „Nihil obstat... Imprimatur.“
            V žalúdku ma bodol nôž znechutenia. Mal som pocit, že ma podviedli. Mali ma v obchode varovať, že to je katolícka kniha! Nikdy by som si ju nekúpil! V tej chvíli som mal chuť vyhodiť ju z okna – zbaviť sa jej ako nejakej nebezpečnej a nečistej veci!
            U nás v rodine vládol všeobecný, i keď skôr nevyjadrený názor, že všetky náboženstvá sú do istej miery chvályhodné na základe čisto prirodzenom a spoločenskom. Jedine o katolíckej cirkvi som počul od svojho dedka hovoriť s výslovným rozhorčením a hnevom. Jeho postoj som už ako dieťa prijal, zakorenil sa v mojej mysli a stal súčasťou môjho zmýšľania – akási nenávisť a podozrievavosť voči katolíkom. Nebolo to nič otvorené, proste len hlboká, takmer podvedomá averzia voči čomusi nejasnému a nedobrému, hoci som vôbec nevedel, čo to ten katolicizmus vlastne znamená.
            Katolík nepochopí, koľko zložitých asociácií nesie v sebe tak nepatrná vec, ako je drobná nevinná latinská poznámka „imprimatur“. Pre človeka, ktorého myseľ je zakorenená v protestantizme, už fakt, že cirkevná cenzúra má posúdiť charakter knihy a dovoliť, aby sa čítala, už sám o sebe zaváňa terorom. Ihneď evokuje všetky skutočné i domnelé výstrelky inkvizície.
            S takým pocitom som otváral Gilsonovu knihu. (Pre lepšie chápanie asociácií v myšlienkach Thomasa Mertona je dôležité si uvedomiť, že opísaná situácia sa odohrala v tridsiatych rokoch minulého storočia – poznámka redakcie) Hoci som vždy obdivoval katolícku kultúru, katolíckej cirkvi som sa bál. To je vo svete dosť bežný postoj. Imprimatur mi dalo najavo, že to, čo budem čítať, bude v plnej zhode s tou strašnou a tajomnou vecou - katolíckou dogmatikou. Táto skutočnosť na mňa tak zapôsobila, že som spontánne zareagoval odporom a strachom.
            Vo svetle všetkých okolností dnes súdim, že to nebolo nič iné ako milosť, že som tú knihu nezahodil, ale si ju prečítal. Úžasná koncepcia, ktorú som si z jej stránok odniesol, ma ovplyvnila na celý môj život. Objavil som v nej úplne nové poňatie Boha – poňatie, ktoré mi ukázalo, že katolícka viera nie je žiadny vágny a povrchný pozostatok nevedeckej doby, ako som si dovtedy myslel. Naopak, v knihe som našiel hlboký, výstižný, prostý a presný pojem Boha. Neskôr, keď som vstupoval do trapistického kláštora, som si túto vzácnu knihu vzal so sebou.
            Pri čítaní Gilsonovej knihy som získaval ohromnú úctu ku katolíckej filozofii a katolíckej viere. To bolo maximum, čo som v tej chvíli dokázal. A koľko ľudí je v podobnej situácii! Postávajú pri pultoch kníhkupectiev a s akousi zvedavou úctivosťou listujú v Summe Tomáša Akvinského. Študujú Augustína, Bonaventúru, poznajú Maritaina a Gilsona – vôbec poznajú najlepšiu katolícku literárnu a filozofickú tradíciu lepšie než väčšina katolíkov na svete. Niekedy zájdu na omšu a žasnú nad dôstojnosťou a triezvosťou starodávnej liturgie. Obdivujú organizáciu cirkvi, v ktorej po celom svete kňazi, i tí menej talentovaní, dokážu odovzdať aspoň niečo z toho úžasného, hlbokého, jednotného učenia a udeľovať tajomne účinnú pomoc všetkým, ktorí k nim prichádzajú so svojimi potrebami a ťažkosťami.
            V istom zmysle títo ľudia dokážu lepšie oceniť cirkev a katolicizmus než mnohí katolíci. Ale do cirkvi nikdy nevstúpia. Stoja a hladujú vo dverách sály, kde je hostina – a iste si uvedomujú, že sú pozvaní – zatiaľčo tí chudobnejší, jednoduchší, menej vzdelaní, a niekedy aj menej cnostní než oni, vstupujú a jedia do sýtosti pri štedrosťou preplnených stoloch.
            Keď som knihu prečítal, pocítil som túžbu ísť do kostola – túžbu úprimnejšiu a zrelšiu ako kedykoľvek predtým. Nikdy som nevnímal tak veľkú potrebu to urobiť. Jediný kostol, ktorý ma napadol, bol starý evanjelický kostol v našej ulici, kde otec kedysi hrával na organ. Zbor mužov a žien a hymny, ktoré sme spievali, ma síce neuvádzali do extázy, ale aspoň som sa im už v duchu neposmieval. A keď prišla chvíľa apoštolského vyznania viery, vstal som a prednášal ho spolu s ostatnými a dúfal, že jedného dňa mi Boh dá milosť tomu naozaj veriť.

                                               (zdroj: Thomas Merton, Sedemstupňová hora, str. 137-141)