ŽIVOT NA KOLESÁCH

            Elenka je mladé žieňa, ktoré má dušu dieťaťa v tom najkrajšom zmysle. Čistú a nedeformovanú. Keď mala rok a pol, postihla ju mozgová obrna a teraz žije svoj život na vozíku.
            Toto sú útržky z rozhovoru s ňou cez Skype:
„Kedy si začala chodiť?“
„Keď som mala šesť rokov. Teraz chodím len s pomocou bariel, dlhšie trasy musím absolvovať na vozíku.“
„Hnevala si sa niekedy, že si chorá?“ Odpoveď dlho neprichádzala.
„Spočiatku možno, trochu. Prídeš ma navštíviť?“
„A aké máš vlastne diagnózy?“
„No, okrem mozgovej obrny ešte skoliózu, epilepsiu, reflux a tak... Prídeš?“
„Niekedy prídem, možno. Kam si chodila do školy?“
„Začala som v Košiciach v Ústave pre telesne postihnuté deti a mládež a potom ešte tri roky na SOU ako ručná vyšívačka. Ale nevyšívam. Keď prídeš, budem veľmi rada.“
„A kto ťa naučil pracovať s počítačom?“
„Predsa v škole. Bola som najlepšia v triede. Mám aj vyznamenanie. A povozila by si ma na vozíku?“
„Elenka, neviem, bála by som sa, že ťa prevrátim. Aj dcéra mi ako maličká vypadla z kočíka. A koľkých ľudí poznáš?“
„Ja by som ti nevypadla. Mám zopár kamarátok a asi desať ľudí na Skype.“
„A koho máš najradšej?“ Opäť odpoveď dlho neprichádzala.
„Ako myslíš, koho mám najradšej, predsa všetkých. Ty by si ako odpovedala?“
Začervenala som sa pred monitorom. Elenka, nechci vedieť, ako ja viem mať či nemať ľudí rada. Radšej som mlčala. Z druhej strany sa ozvalo:
„A nemáš nejakú báseň o Tescu?“
„O Tescu?“ vyprskla som. „Kto by už len písal báseň o Tescu?“
„No, u nás v Krompachoch otvárajú Tesco a ja chcem napísať nejakú báseň. Vieš, ja mám v živote veľké šťastie. Mňa vždy v tombole vyžrebujú. Aj nedávno som vyhrala veľkého plyšáka.“

            A neskôr poslala Elenka i krátky e-mail o svojom pohľade na život a ešte jednu krátku básničku:

Z MÔJHO DETSTVA:

            Z rúk milovaného človeka prijímame oboje – najväčšie šťastie i priepastnú bolesť. Volám sa Elenka, narodila som sa v poradí ako druhá svojim šťastným rodičom. Bola som zdravé a usmievavé dieťa až do chvíle, kedy nastal v mojom živote zlom. Ako jeden a pol ročnej mi lekári zistili, že mám detskú mozgovú obrnu. Ja som bola ešte len dieťa, ale rodičia to veľmi ťažko prijímali. Často sa hádali a zvaľovali vinu jeden na druhého. To bolo pre mňa prostredie, ktoré ma zraňovalo napriek tomu, že som mala veľmi rada svojich rodičov. Neskôr som sa aj ja sama začala zamýšľať nad tým, že prijať vlastné utrpenie, nezabuchnúť dvere a vpustiť nádej je veľmi ťažké. No Pán Boh mi dal poznať, že mám veľkú cenu v jeho očiach, že on presahuje moje cítenie a chápanie a že má nekonečne veľa možností ako mi darovať podiel na tom dobrom, čo má on pre mňa pripravené.

SPOVEĎ PRE MAMU

Chcela by som, drahá mama, obe ruky zopnúť.
Chcela by som hocikedy aj pred teba kľaknúť,
vyrozprávať, vyžalovať, povedať ti všetko:
že som tvoje veľké dieťa, a nie malé decko.
Viem, mamička, že som chorá, ale nie som iná.
Aj ja túžim po priateľstve, vari je to chyba?
Počká, áno, dobre. Ale ľúbiť treba.
Teba, ocka, súrodencov. I priateľa.