ZITA

            Tridsaťjedenročná Zita bola mimoriadne krásna a pôvabná – ostatne tak ako miešanky bývajú. Hospic Anežky Českej v Červenom Kostelci si zvolila sama. Na rozdiel od väčšiny našich pacientov netrpela nádorovým ochorením, ale veľmi pokročilou diagnózou sclerosis multiplex. V čase prijatia už bola vo veľkej miere ochrnutá a inkontinetná, ale stále bystrá a inteligentná. Nadmieru bola obdarovaná tvorivosťou - tú mala v génoch.
            Už pri spisovaní anamnézy bola Zita úprimná. Svoje postihnutie niesla veľmi ťažko. Preto sa v minulosti niekoľkokrát pokúsila o samovraždu. Raz ju oslovilo stretnutie s mladými kresťanmi, vďaka ktorému prijala vieru. Snažila sa ju žiť úprimne a poctivo: a tak, ako to zodpovedalo jej temperamentu, niekedy Pánu Bohu z celých pľúc nadávala, inokedy sa mu následne ospravedlňovala a ďakovala. Ale úprimne s ním komunikovala.
            V tejto životnej fáze prišla do hospicu. Uistila nás, že samovraždu už páchať nemieni, pretože „život sa Bohu pod nohy nehádže“. Bolo to sympatické. Ale zároveň s horkosťou dodala, že už niekoľkokrát mohla v pokoji umrieť, keby niekto „nespanikáril“ a neodviezol ju na ARO.
            Spočiatku bola u nás spokojná. Verila nám, že jej utrpenie nebudeme neúmerne predlžovať neprimeranými prostriedkami. Jej problém však tkvel v tom – i keď neviem, ako na to prišla – že počítala nanajvýš s týždňom, maximálne dvoma týždňami života. To bola ochotná akceptovať. Lenže smrť neprichádzala  a jej stav sa stabilizoval. Preto jedného dňa začala držať hladovku a akúkoľvek náhradnú výživu odmietala prijať. Trochu nás to vyviedlo z miery. Avšak v nedeľu boli rezne – a Zita neodolala. Poručila si hneď dva.
            Plynul týždeň za týždňom. Trpezlivosť jej dochádzala. Chcela umrieť. Pri jednej vizite si vyžiadala dlhší rozhovor. Pýtala sa, aký jej život v tomto štádiu má zmysel. Vzduchom lietali nevyberané slová. Výsledkom tohto rozhovoru bolo v nej stále viac sa utvrdzujúce presvedčenie, že život nie je bez zmyslu. Odvtedy si začala predstavovať, ako raz život, ktorý dostala, vráti Bohu naplnený a zúročený späť. „Nehodí mu ho pod nohy“ – ako sa to už niekoľkokrát pokúsila – ale vráti ho pokorne a zároveň dôstojne – ako zverený vzácny poklad.
            Začala sa na to tešiť a bolo potrebné ju v tom podporiť. Preto sme jej do darčekového papiera zabalili krabičku, ktorú sme previazali krásnou bielou stuhou – ako symbol jej života. Umiestnili sme ju na jej stole, aby ju Zita mala stále pred sebou. Vedľa krabičky sme položili zásobu samolepiek – malé červené srdiečka. Od toho dňa Zita každý deň požiadala sestru, aby jej na stuhu nalepila srdiečko. Urobila si z toho malý rituál. A tak plynul mesiac za mesiacom a srdiečok pribúdalo. Zita sa utvrdzovala v tom, že jej život je dar. Jedného dňa sa dokonca so sestrami dohovorila, že tú stuhu si vezme so sebou do rakvy.
            Zita nakoniec s nami v hospici prežila viac ako pol roka. Zvládla to. Bolo to náročné pre ňu i pre nás. Ale rozhodne to stálo za to. Denne bolo potrebné vymýšľať pre ňu drobné radosti. Podporu zo strany personálu potrebovala predovšetkým vtedy, keď prežívala sklamanie. Napríklad keď jej manžel sľúbil, že príde, a neprišiel – a to sa, žiaľ, stávalo dosť často. Potom sme pre ňu vymýšľali náhradný program. Zita sa netajila tým, že predtým si rada vyšla na jedno pivo. Tak sme jej to raz so sestričkami ponúkli. V tej dobe sme si už tykali: „Zita, počúvaj, dostali sme chuť s Martou na pivo. Šla by si s nami?“ Zita zajasala, ale vzápätí sklesla: „Veď ja pol litra ani nezdvihnem!“ „No a ako piješ tu?“ „Slamkou...“ „Tak vezmeme slamku a ideme!“
            Na námestí sa k nám pridal starosta. Posedeli sme, každý vypil jedno pivo. Zita bola ako spoločníčka úžasná, takže sme sa aj poriadne zasmiali. Pre ňu to bolo dôležité a nás to nič nestálo. Ani pivo nie – zaplatil ho starosta.
            Zita mala priateľov, ktorí sa postarali, aby ešte počas jej života vyšla zbierka jej básní. Dočkala sa toho a mohla obdarovávať ľudí vo svojom okolí. Pre ňu bolo dôležité, že ona, upútaná na lôžko, mohla byť darujúca a iní prijímajúci. Toto všetko jej pomáhalo preklenúť ťažké chvíle života. A keď sa dozvedela, že sestra Monika z prízemia sa usiluje o vybudovanie hospicu v Litoměřiciach a potrebuje na to peniaze, premýšľala, ako jej pomôcť. A vymyslela: poprosila svojho otca, aby sa obrátil na kompetentných ľudí, ktorí by dali dohromady zbierku originálnych grafických listov a speňažili ich v aukcii v prospech litoměřického hospicu. To sa jej skutočne podarilo, i keď Zita sa toho už nedožila.

(zdroj: Marie Svatošová, Eutanazie?)