VERONIKIN PRÍBEH

            „Najprv som chodila od jedného lekárovi k druhému, až mi v októbri 2009 zistili rakovinu krčka maternice. Mala som len 31 rokov a zúfalo som vtedy myslela na svojho manžela a našu dvojročnú dcérku Ellamai. Nasledovala chemoterapia a ožarovanie, ktoré však nepriniesli žiadne výsledky. Preto lekári predčasne ukončili terapiu a povedali mi: „Choďte domov a posledné chvíle, ktoré vám ostávajú, si vychutnajte so svojou rodinou!“
            Manžel a ja sme bezútešne preplakali dva dni. Ani jeden z nás neveril v Boha, no napriek tomu ma napadla myšlienka: „Lekári mi povedali, že čoskoro zomriem. No je tu ešte niekto iný, mocnejší, ktorý má všetko v rukách!“ Práve v tom čase nám niekto, kto vedel, čo prežívame, odporučil, aby sme sa aspoň chvíľku pomodlili pred vystavenou Sviatosťou Oltárnou. Skúsili sme to, hoci sme – ani ja, ani manžel, nevedeli, čo je to Oltárna Sviatosť. Veď sme boli len papieroví kresťania! Tiež nám viacerí ponúkli obraz milosrdného Ježiša s novénou, ako ju Ježiš zjavil Faustíne Kowalskej. Hoci som predtým o tom nič nepočula a nemala som k tomu vôbec vzťah, v núdzi som sa spolu s manželom začala modliť i túto novénu. Postupne sme spoznávali účinok úžasne utešujúceho posolstva milosrdenstva. A čoskoro patril ruženec Božieho milosrdenstva, ako i klasický ruženec k pravidelným modlitbám nášho všedného dňa.
            Po dlhom váhaní a dvoch zlyhaných pokusoch som sa odhodlala ísť na svätú spoveď. Kňaz mi, vďaka Bohu, veľmi pomáhal, veď od birmovky – vtedy som mala 13 rokov - som na spovedi nebola. Aj môj manžel urobil podobne. Dôležité kroky v duchovnom živote robil ochotne spolu so mnou.
            Niežeby sme vo svojom duchovnom živote nemali nezodpovedané otázky, práve naopak! Keď som nedávno musela absolvovať ďalšiu chemoterapiu a mala som ukrutné bolesti, vtedy sa v nás oboch vynorila mučivá otázka: „Keď nás Boh miluje, prečo na nás dopúšťa také utrpenie? Veď aj my milujeme našu dcérku Ellamai, preto by sme zabránili každému utrpeniu, aby ona netrpela!“ Nie na všetko dostanem odpoveď, ale učím sa objať svoj kríž spolu s Ježišom.
            Keď mám veľké bolesti a nedokážem sa modliť slovami, zvykla som si na to, že svoje bolesti obetujem Ježišovi. Jednu hodinu za Svätého Otca, ďalšiu za známeho kňaza, ktorý potrebuje pomoc, ďalšiu opäť za niekoho iného. Môj deň má veľa takých hodín, ktoré sú ťažké, zdrvujúce, no tým, že ich vedome obetujem, dostávajú zmysel.
            Do kostola začali pravidelne na svätú omšu chodiť i naši príbuzní. A niektorí nanovo objavili krásu modlitby ruženca. Aj jedna moja priateľka, ktorá bola majsterkou reiki, videla, ako som sa zmenila, a začala aj ona chodievať so mnou na modlitbové stretnutia. Našla silu a vzdala sa všetkého, čo s reiki súviselo.
            A nedávno ma potešila ponuka inej mojej priateľky, ktorá sa modlila takto: „Ježiš, dovoľ mi vziať na seba na jednu noc Veronikinu nespavosť.“ A skutočne, jej dvaja maličkí synovia v tú noc jej vôbec nedovolili spať. Ja som v tú noc však spala výnimočne tvrdo a hlboko. Neskôr mi priateľka s úsmevom rozprávala: „O piatej ráno som nakoniec vyčerpaná povedala Ježišovi: Teraz už musíš zobudiť Veroniku. Ja už nevládzem!“
            Ja veľmi dobre poznám výraz: „Ja už ďalej nevládzem!“ No napriek tomu som dnes tam, že dokážem Bohu za rakovinu ďakovať. Pretože cez chorobu sme ako manželia našli cestu späť k modlitbe a k viere a začali sme úplne nový život.“
            Kríž je prítomný v živote každého človeka a niekedy prichádza, keď ho najmenej očakávame. Nezabúdajme však, že počiatok kríža môže byť súčasne i počiatkom omnoho účinnejšieho Božieho pôsobenia v nás.