UČÍ NÁS ŽIŤ

            Simon prišiel do svojej rodiny ako druhé dieťa. Narodil by sa ako zdravý chlapec, keby pri pôrode nedošlo chybou jedného lekára k poškodeniu časti mozgu. Následkom toho Simon nedokáže kontrolovane hýbať nijakou časťou svojho tela, iba očami. Tým, že sa pozrie hore, hovorí áno, pohyb zreničkami sem a tam znamená nie.
            O tom, ako rodičia prijali svojho syna, hovoria: „Keď sme sa naňho pozreli, potlačili sme vzlyky, ktoré sa nám predierali hrdlom. Hnev nám trhal srdce. Modlili sme sa: „Ty, Pane, dávaš i berieš, ale prečo práve náš syn?“
            Postupne sme sa učili objavovať dar, ktorý sme v Simonovi dostali. Cvičili sme sa v trpezlivosti a pokore. Naučili sme sa bojovať. Snažili sme sa k iným ľuďom správať tak, aby postihnutého syna neodmietali, ale aby si ho obľúbili. Pokiaľ iní rodičia snívali, aby ich deti patrili medzi najlepších, my sme sa uspokojili s malými Simonovými pokrokmi. Simon nás v živote naučil vychutnávať si malé veci. Milujeme jeho úsmev, ktorým nás každý deň obdarúva.
            Obaja – mama i otec - sa mu snažíme preukazovať lásku a pozornosť. Aj to je dar. Lebo poznáme veľa prípadov, kedy postihnuté dieťa vychováva iba jeden z rodičov. Kedy ten druhý nebol ochotný alebo schopný niesť toto bremeno alebo dieťa považoval za menejcenné. Alebo narodenie nie zdravého dieťaťa považoval za vlastné zlyhanie. Mnohí sa hanbia za svoje postihnuté dieťa a doma ho doslova skrývajú.“
            Podobne sa vyjadrila aj Simonova asistentka, ktorá sa oňho stará už deväť rokov – od jeho deviateho roku života: „Keď som ho začala sprevádzať na školské vyučovanie, všimla som si, že jeho spolužiaci sa ho stránia, lebo nevedeli s ním komunikovať. Ale keď videli, že nám dvom to „ide“, aj oni sa mu začali prihovárať alebo sa ho na všeličo vypytovať. Obľúbili si ho pre jeho otvorenosť a sústredenú pozornosť.
            Počas tých rokov som nepočula, že by sa Simon sťažoval. Keď ho počujem zastenať, to viem, že naozaj trpí. Častokrát mu ale neviem pomôcť.
            Keď som sa stala Simonovou asistentkou, ja som sa cítila ako tá zdravá, silná. Ale skoro som zistila, že od neho dostávam oveľa viac ako ja mu dávam.
            Ja cítim, že keď slúžim Simonovi, slúžim Ježišovi. Tento zážitok mi pomáha ráno prerušiť poklonu pred Oltárnou sviatosťou a ísť do práce. Vnímam, že keď slúžim Simonovi, pokračujem v poklone. Tak, ako to povedal Filip Neri: „Opustiť duchovné radosti, aby som pomohol blížnemu, je prejavom veľkej dokonalosti a znamená to opustiť Krista pre Krista.“
            Preto som raz Simonovi s vďačnosťou povedala: „Simon, ďakujem ti za to, že sme sa my dvaja stretli. A vieš, prečo?“ A keď Simon pokrútil zreničkami do strán, odpovedala som: „Lebo vďaka tebe sa učím žiť.“

                                                                                     (zdroj: Víťazstvo Srdca, č.100/2014)