TEMNOTA V DUŠI

            Raz jeden mladý mních požiadal starého skúseného mnícha o duchovný rozhovor. „Otče,“ začal mladík, „myslím, že už nevydržím dlhšie v kláštore. Keď som doň vstupoval, bol som nadšený a presvedčený, že tu nájdem naplnenie svojho života. Ibaže teraz už nič z toho necítim. Neteší ma ani modlitba, ani práca, ani život. Naraz je akoby okolo mňa tma. Už ďalej nevládzem.“
            Starý mních trpezlivo počúval a dlho mlčal. Nakoniec povedal: „Brat môj, okolo nášho kláštora sa rozprestierajú hlboké lesy. Pred mnohými rokmi boli ešte nepriestupnejšie, miestami skutočná džungľa. Dobre si pamätám, ako ma raz poslali za jedným chorým. Keď som sa chystal na spiatočnú cestu, už sa stmievalo a keď som došiel k lesu, stratil som cestu. Vedel som, že kláštor je úplne blízko, ale noc bola tak tmavá, že som v tej húštine skutočne len blúdil. Ostávalo mi už len jediné...“
             „Určite ste sa začal modliť!“ skočil mu do reči mladý mních. „Nie. Posadil som sa a nerobil som vôbec nič. Proste som iba počkal, kým nezačalo svitať. Potom som už bez problémov našiel cestu ku kláštoru. A ty, priateľ, tiež nič nerob. Posaď sa a počkaj, kým sa vyjasní.“
            Aj my, keď prechádzame našimi životnými temnotami, buďme trpezliví a vyčkajme s dôverou na svetlo nadchádzajúceho dňa.