„RUŽOVÝ“ BOH

            Bolo by krásne uchovať si až do dospelosti svoju detskú vieru. Veriť vo svet, v ktorom sa náš milujúci Boh skláňa nad nebom a ľuďmi s láskou, veriť v žiariacich anjelov, v to, že zbožným sa darí na zemi dobre a bezbožným zle, že naše mierne utrpenie je trestom za naše drobné hriechy a keď aj trpíme, tak zaslúžene. Spomínam si na časy, keď som takúto vieru mal. Bola to doba, kedy mi raz maminka po prvom svätom prijímaní rozprávala, že teraz mám v nebi mnoho zlata a ja som jej doslova a neproblematicky veril. Závidím, veľmi závidím fundamentalistom ich vieru v mladú Zem, spravodlivého Boha a čiernobiely svet.
            V jednej chvíli – možno skôr a možno o čosi neskôr – však dieťa stratí svoje naivné videnie Boha a sveta. Utrpenie, ktoré ho stretne, bude niekedy veľmi zaslúžené a inokedy veľmi nezaslúžené - slepé, nezmyselné, kruté. Ako napríklad v tomto prípade: sedel som v kaviarni so svojou kamarátkou, popíjali sme varené víno a ona mi porozprávala svoj príbeh – vecne a bez emócií. Bola zamilovaná do akéhosi chlapca, ale bola presvedčená, že uňho nemá šancu, a tak nič nedala najavo a trápila sa. Ale raz, keď si večer telefonovali, on jej zrazu vyznal, že sa už mesiace kvôli nej trápi, ale jej doteraz nepovedal, že ju má rád, lebo si myslel, že ona by ho nechcela. Všetko bolo v ten večer vyslovené, vyznané, radosť striedali slzy vďaky. A v tú noc ten chlapec šiel kamsi autom, mal haváriu a zahynul. Popíjali sme víno a bez pohnutia mi kamarátka vyznala, že od tej doby za každú katechizmovú vetu o dobrote Boha dáva namiesto bodky čiarku s dodatkom „snáď“.
            Vidíme bolesť - nespravodlivú a nezaslúženú a my, dobrí katolíci, sa pýtame, či to takto má byť. Márne a často krkolomne sa snažíme vmestiť obraz reálneho sveta do predstavy o láskavom Bohu. Je to zvláštny paradox – na jednej strane Pán, Boh, zosiela na človeka ničivé prírodné katastrofy, zemetrasenia, zosuvy pôdy a živly ničiace zlých i dobrých, vrátane detí a na strane druhej si ten istý Boh osobuje právo byť nazývaný spravodlivým a milosrdným. A tak – toto všetko vidiac - podobne ako kedysi Jób kričíme k nebu, a pýtame si odpoveď. Tá, žiaľ, často neprichádza.
            Prichádzajú však – podobne ako prišli za Jóbom - priatelia, aby mu vysvetlili, prečo sa veci tak majú. Spomínam si, ako v tridsiatich piatich rokoch zomrela moja švagriná a po pohrebe prichádzali za nami rôzni ľudia a uisťovali nás, že Boh je dobrý a vie, prečo to takto všetko koná.
            Jóbov príbeh sa po celé dejiny opakuje a vždy sa nájdu priatelia – aj my sami nimi často sme - ktorí sa staviame na stranu, o ktorej sa domnievame, že je to strana Božia a snažíme sa vysvetliť, zdôvodniť, upozorniť trpiaceho na jeho chyby a tak včleniť príbeh bolesti blížneho do scenára milujúceho Boha. Možno to ani nerobíme kvôli Jóbom dneška, ale sami pre seba by sme radi našli vysvetlenie nevysvetliteľného. A tak sa snažíme „prinútiť“ fakty, aby sa „rýmovali“ s našou predstavou o Bohu. O tých z nás, ktorým sa to darí, mylne hovoríme, že sú pokorní a hlboko zbožní. Taký bol kedysi, prvých pár kapitol Knihy Jób, i Jób sám, keď s príkladnou pokorou hovoril: „Pán Boh dal, Pán Boh vzal, nech je pochválené meno Pánovo.“ Celý zvyšok príbehu však Jób márne kričí do hluchého a zamračeného neba, v ktorom Boh „paktuje“ s diablom a nechá ho vymýšľať ďalšie skúšky.
            (Možno nám tiež prišlo na um, pri pohľade na trpiaceho Krista, na ktorého padla hrôza a úzkosť i hriech celého sveta, či sa to nedalo zariadiť inak. Či dobrý Boh, ktorý je Láska sama, musel zachrániť ľudstvo len Kristovou smrťou. Prečo tam, kde by sme my očakávali chápajúce odpustenie, musí byť akt milosti vykúpený obetou vlastného Syna.)
            I dnes počúvame frázy o tom, že Pán Boh vie, čo robí a my ľudským rozumom nie sme schopní rozlúštiť nevyspytateľné Božie myšlienky, že by sme sa mali v hlbokej zbožnosti – podobne ako nazaretská deva – skloniť pred Bohom a povedať svoje pokorné „fiat“. A pritom sami vnímame, že sa snažíme obhájiť neobhájiteľné.
            Je dobré, ak sa naša detská predstava o Bohu zrúti. Ak sa stretne tvárou v tvár Bohu, zápasiac o poznanie. Lebo iba ak sa postavíme do črepov nášho naivného obrazu o Bohu, môže sa narodiť naša dospelá viera. Viera, ktorá vyvolenému národu pomáhala prekonať Auschwitz, tvrdohlavá viera bez ilúzií, viera nahá, temná a studená. Viera, ktorá sa nebojí pýtať, čo sa vlastne skrýva za pojmom „Boh“. Viera, ktorá napriek všetkým krutostiam bude spolu s Jóbom kričať do mlčanlivého neba ono židovské „šema israel, adonaj elohenu, adonaj echad“.

(zdroj: Marek Orko Vácha, Modlitba argentinských nocí, str. 113-122)