ZNOVUZRODENIE CEZ UMIERANIE

            Takto o tom napísal spisovateľ a básnik:
            Len čo Klára zbadala Františka, zacítila, že sa jej podlamujú kolená. Iba stud jej zabránil obzrieť sa za ním. No pozbierala všetku svoju odvahu, zdvihla oči a uprene naňho pozrela prísnym, a zároveň nežným pohľadom. Potom pristúpila o krok bližšie k nemu, prezrela si jeho handry, bosé zablatené nohy, vyhladnutú tvár a pohrdlivo zakrútila hlavou. „Nehanbíš sa?“ opýtala sa hlasom, ktorý priškrtilo zúfalstvo. „Prečo?“ opýtal sa František. „Pomysli na otca, na matku, na mňa... Kadiaľ sa to vláčiš? Čo to vykrikuješ? Prečo tancuješ verejne na uliciach ako šašo?“
            František počúval s ovisnutou tvárou a s ohnutými plecami. Mlčal. Klára sa sklonila a oči sa jej naplnili slzami. „Kvôli tebe sa trápim,“ povedala. „Keď si pomyslím na teba, puká mi srdce.“ „Aj mne,“ odvetil František tak ticho, že to nemohol počuť nik, iba brat León, ktorý stál pri ňom veľmi blízko. Klára sa zachvela a tvár sa jej náhle rozžiarila. Hoci nepočula Františkove slová, uhádla ich z pohybu jeho perí. „Aj ty, František, aj ty na mňa myslíš?“ opýtala sa a hruď sa jej nadmula. Ale František zdvihol hlavu a povedal: „Ja? Nikdy!“ A vystrel ruku, akoby ju chcel odstrčiť z cesty.
            Dievča vykríklo. Oči jej blyšťali: „Nech je prekliaty, kto odporuje Božím zákonom!“ volala rozhorčená. „Prekliaty, kto nabáda mužov, aby sa neženili, aby nemali deti, aby si nezaložili rodinu, aby neboli skutoční muži - milujúci vojnu, víno, ženy a slávu! Nech je prekliaty, kto nabáda ženy, aby neboli skutočnými ženami - milujúcimi prepych, blahobyt, pohodlie a lásku! Skutočná ľudská bytosť nemôže pohŕdať všetkými vecami - nehnevaj sa, môj úbohý František...!“
            Nato sa priblížila Klárina opatrovníčka a chytila svoju paniu okolo pása. „Poďme, dieťa moje,“ povedala. „Už je tu plno ľudí...“ Dievčina oprela svoju hlavu o hruď starej ženy a náhle sa rozvzlykala. Len Boh vie, koľko mesiacov si v srdci opakovala tieto slová, túžiac po stretnutí s Františkom, aby mu ich hodila do tváre. A hľa, práve mu ich povedala! Ale jej srdce nebolo o nič ľahšie.
            Klára odtrhla červenú ružu, ktorá zdobila jej živôtik, otočila sa a hodila ju Františkovi, ktorý stál nehybný so zvesenou hlavou. „Tu máš!“ zavolala. „Spomeň si na tento svet!“ Ruža sa prikotúľala k Františkovým nohám. „Môžeme ísť,“ povedalo dievča opatrovníčke. „Všetkému je koniec!“
            František sa ani nepohol, oči mal prikuté k zemi. Potom pomaly zdvihol hlavu a vystrašene pozeral vôkol seba. Pozrel na brata Leóna a stisol mu ruku. „Odišla?“ opýtal sa úplne potichu. „Odišla,“ odpovedal León, zdvíhajúc ružu. „Nedotýkaj sa jej!“ zvolal František. „Len ju polož na kraj cesty, aby ju ľudia nepošliapali. A neobzeraj sa! Odíďme!“
            Po tomto stretnutí s Františkom povolal Boh i Kláru, aby spolupracovala s Františkom z Assisi na Božom diele lásky a milosrdenstva medzi ľuďmi.
            Ak Boh potrebuje nejakého človeka, najskôr ním poriadne otrasie. Skôr, ako mu dá svetlo, jasnú podobu, dá mu zabŕdnuť do tmy. Skôr, ako sa v človeku zrodí to najdôležitejšie, Boh dopustí, aby sa zvíjal v pôrodných bolestiach, bezmocne a s úzkosťou o život. Takto s ním uzatvára zmluvu, novú zmluvu...
            Boh sa spolčuje len so znovuzrodeným človekom, preto sa snaží k nám priblížiť a vedie nás až po umieranie. Je to však umieranie plné života, úzkosť plná radosti, bezmocnosť plná bezpečnosti, koniec plný budúcnosti.