ŽIVOT MÁŠ IBA JEDEN, REPRÍZA SA NEKONÁ

            Františkovi z Assisi sa sníval v noci sen. Ráno ho nikomu nevyrozprával – na to bol príliš rozrušený, až večer sa s ním zdôveril. Snívalo sa mu, že zomiera a že vo chvíli, keď bol na konci, otvorili sa dvere, ktorými vošla dnu Smrť. Nemala kosu, ako sa to často znázorňuje, ale dlhé železné kliešte, aké používajú kati, keď chytajú besných psov. Podišla k jeho posteli: „Vstávaj, František! Ideme!“ „Kam?“ „Ešte sa odvažuješ položiť túto otázku? Mal si dosť času, a ty si ho premrhal v zhýralosti, prepychu a piesňach!“ Smrť zamávala kliešťami a František sa v triaške zaboril do podušiek.
            „Nechaj ma ešte...“ úpenlivo prosil. „Nechaj ma aspoň rok, daj mi čas na pokánie!“ Smrť sa rozrehotala: „Teraz je už neskoro. Taký bol tvoj život! A druhý už nemáš. Hral si oň a prehral si ho. Hotuj sa na odchod!“ „Len tri mesiace,“ znovu prosíkal František. „Aspoň jeden mesiac... tri dni... jeden, jediný deň...!“
            Ale Smrť bez odpovede priblížila k nemu kliešte a uchopila ho do nich. Prebudil sa s hrozným krikom. Poobzeral sa okolo seba. „Pochválený buď, Pane!“ zvolal, keď si uvedomil, že to bol iba sen. Mal čelo celé skropené od potu, neveriacky ohmatával periny a posteľ. „Buď pochválený, Pane!“ radostne opakoval a tlieskal rukami. „Som teda živý...Ostáva mi ešte čas... Buď pochválený, Pane...“
            V ten večer už neprehovoril ani slovo. Nedalo mu hovoriť, veď tak gniavivo prežil slová evanjelia: „Ešte túto noc požiadajú tvoju dušu...“ Zotrval v tichosti a premýšľaní.
            My tiež máme vyhradený čas na tejto zemi, aby sme naplnili vo svojom živote Boží plán s nami. Hľadajme ho poctivo a každý deň. Náš čas beží...