Stojan Adaševič, študent medicíny, si raz prezeral kartotéku, čupiac v rohu miestnosti. Tam sa začali schádzať gynekológovia, ktorí si veľmi nevšímali pracujúceho študenta. Lekári spomínali rozličné prípady z praxe. Jeden z nich, doktor Ignatovič, rozprával o istej tehotnej zubárke z neďalekej ordinácie, ktorá ho pred rokmi požiadala o potrat. Potrat sa však nepodaril a dieťa sa narodilo. Keď lekári rozprávali o ďalších osudoch tejto ženy, študent Adaševič celý stuhol. Pochopil, že je reč o jeho mame. „Ona už zomrela, ale čo sa stalo s dieťaťom, ktoré si chcela nechať zobrať?“ opýtal sa jeden z lekárov. To už Adaševič nevydržal, narovnal sa a povedal: „Ja som tým dieťaťom!“
            Zavládlo ticho a lekári sa začali jeden po druhom vytrácať. Stojan Adaševič od tejto chvíle bude ešte veľa premýšľať nad svojím príchodom na tento svet. Bolo mu jasné, že žije len preto, lebo jeden lekár „pobabral“ zákrok. On sám nikdy nebude takým fušerom. Po ukončení školy začal pracovať ako gynekológ - potratár. Poradil si s každou vzniknutou komplikáciou. Postupne sa vypracoval na najlepšieho potratára v Belehrade. Prekonal dokonca i svojho učiteľa Ignatoviča, ktorého nekompetentnosti vďačil za život.
            Vravieval: „Tajomstvo úspechu je v ruke vytrénovanej mnohými zákrokmi“ a k tomu pridával nemecké príslovie „Übung macht den Meister“, čo značí „Cvik robí majstra“. Verný svojmu heslu prevádzal 20-30 umelých potratov denne, čo po 26 rokoch praxe predstavuje 48-62 tisíc ním vykonaných zákrokov. Bol presvedčený, že umelý potrat – tak ako sa učili na fakulte – je iba chirurgickým zákrokom. Rozdiel bol iba v tom, že raz sa odstraňuje napríklad slepé črevo, a tu sa odstraňovalo tehotenské tkanivo.
            Pochybnosti začal mávať, keď sa v 80-tych rokoch začali používať v juhoslovanských nemocniciach ultrasonografy (USG). Vďaka nim Adaševič po prvý raz videl na obrazovke ženské lono a v ňom živé dieťa, ktoré si cmúľalo prst a pohybovalo rukami a nohami. Ale najviac s jeho svedomím hýbali sny, ktoré sa mu začali snívať. Bol to vlastne iba jeden sen, ale opakoval sa noc čo noc, týždeň čo týždeň – celé mesiace. Šiel po slnkom zaliatej lúke, všade boli krásne kvety, motýle, ale jeho trápil neurčitý znepokojujúci pocit. Zrazu sa lúka začala zapĺňať deťmi – od troch asi do dvadsať rokov. Tváre niektorých z nich mu pripadali povedomé, ale nemohol si spomenúť, odkiaľ ich pozná. Adaševič sa pokúsil s nimi nadviazať rozhovor, ale tie, ako ho zbadali, začali s hrôzou utekať a kričať. Všetko to vždy sledoval z diaľky istý muž v čiernom oblečení. A keď sa raz Adaševičovi podarilo jedno dieťa chytiť, muž v čiernom vyslobodil kričiace dieťa z jeho rúk.
            Adaševič sa budieval celý spotený a rozpálený. Lieky na spanie mu nepomáhali. Dohodol si návštevu u psychiatra. Ale keďže ten nemal hneď voľný termín, rozhodol sa, že v noci vo sne zájde za „čiernym“ mužom a porozpráva sa s ním. Čierny muž mu povedal: „Moje meno je Tomáš Akvinský:“ Adaševič to meno počul prvý raz v živote. Muž pokračoval: „Prečo sa ale nespýtaš, kto sú tie deti? Nespoznávaš ich?“ Adaševič pokrútil hlavou. „Oni ťa však poznajú veľmi dobre. To sú deti, ktoré si zabil pri potratoch!“ „Ako to? Veď ja som zabíjal nenarodené deti. A tieto sú mnohé už veľké. Aha, tamten mládenec môže mať zo dvadsať rokov!“ „Vieš, tu všetky deti rastú. A ty si toho chlapca zabil pred dvadsiatimi rokmi, keď mal tri mesiace.“ Vtom si Adaševič spomenul, na koho sa podobá ten dvadsaťročný mládenec a ďalšie dve dievčatá – na jeho dobrých známych, ktorým pred rokmi previedol zákrok. V tvárach dievčat rozpoznal črty ich matiek, z ktorých jedna bola dokonca jeho sesternica. Keď sa prebudil, rozhodol sa, že už žiaden potrat neurobí.
            Keď však prišiel do nemocnice, tam ho už čakal bratranec so svojim dievčaťom, ktorí boli s ním dohodnutí na zákrok. Adaševič ich odmietol, ale bratranec bol tak neodbytný, že Adaševič povedal: „Tak dobre, ale posledný raz v živote!“ Na obrazovke USG zreteľne videl profil dieťatka. Zastrčil kliešte, niečo do nich uchopil a vytiahol – bola to ručička. Položil ju na stôl, ale bol tam rozliaty jód – a ten po kontakte s nervom ručičky spôsobil, že tá sa začala hýbať. Doktorom to trhlo, ale pokračoval v zákroku. Opäť niečo uchopil a vytiahol – bola to nožička. „Len aby som ju opäť nepoložil na ten jód,“ povedal si, keď v tej chvíli nešikovnej sestre padol na zem podnos so všetkými nástrojmi. Adaševič sa zľakol a nožičku vypustil z klieští. Tá padla a tiež sa začala hýbať. Celý personál videl také niečo po prvý raz v živote.
            Adaševič sa rozhodol, že všetko v maternici rozdrví a potom vyberie len ako neforemnú hmotu. Začal drviť, lámať, mlieť. Keď bol presvedčený, že to už musí stačiť, vybral z maternice kliešte a uvidel... bijúce srdce. To bilo stále pomalšie, až napokon prestalo biť. Vtedy pochopil, že zabil človeka. Tentokrát vedel, že potrat už nikdy neurobí.
            Svoje rozhodnutie oznámil primárovi. Ten ostal prekvapený, lebo ešte sa nestalo, že by niektorý lekár v belehradskej nemocnici odmietol prevádzať umelé potraty. Znížili mu plat, jeho dcéru prepustili zo zamestnania a synovi nedovolili dokončiť vysokú školu. V médiách bol zosmiešňovaný. Hovorili o ňom, že socialistický štát mu dal vzdelanie i na túto prax, ktorú on odmieta vykonávať.
            Po dvoch rokoch takýchto útokov bol na pokraji nervového zrútenia. Napokon sa rozhodol, že zájde za primárom a požiada ho, aby mu znova pridelili nejaké potraty. V noci sa mu však opäť snívalo s Tomášom Akvinským. Ten ho poklepal po pleci a povedal mu: „Si mojím dobrým priateľom, nevzdávaj sa. Bojuj ďalej!“ Ráno sa teda rozhodol ďalej bojovať a za primárom nešiel.
            Zapojil sa do hnutia za ochranu nenarodených. Cestoval po celom Srbsku a prednášal o umelých potratoch. V juhoslovanskej televízii sa mu podarilo presadiť vysielanie filmu od Bernarda Nathansona Nemý výkrik, ktorý zachytával interrupciu pomocou USG. Na začiatku 90-tych rokov vďaka jeho iniciatíve juhoslovanský parlament presadil zákon o ochrane nenarodeného života. Vtedajší prezident Miloševič však tento zákon nepodpísal. A keď potom v krajine vypukla vojna, na ochranu nenarodených už nikto nemyslel.
            Adaševič často citoval Matku Terezu: „Ak matka môže zabiť svoje dieťa, čo potom môže zadržať teba alebo mňa, aby sme sa vzájomne nezabíjali?“ A ďalej uvažuje: „Ako možno vysvetliť ten masaker tu, na Balkáne, ak nie vzdialením sa človeka od Boha a vymiznutím úcty k ľudskému životu?“
            Jeho svedectvo oslovuje o to viac, lebo na poli boja za alebo proti životu sám zmenil niekoľkokrát front. Najskôr bol odsúdený nenarodiť sa, a predsa sa narodil. Potom sám zabíjal nenarodených. A nakoniec bojoval za ich práva. „To vďaka Bohu,“ ako hovorí, „prišiel čas, kedy som pochopil, že dieťa sa nestáva živou bytosťou od okamihu, ako sa nadýchne vzduchu - ako nás učili naši socialistickí profesori, ale od momentu spojenia vajíčka a spermie.“

                                                                                              (zdroj: www.christnet.sk)