POKÁNÍM TO ZAČÍNA

            Jeden muž spomína udalosť spred troch rokov: „Počúval som v kostole kázeň a zrazu som mal pocit, že je to celé o mne. Cítil som, že nie som v kostole náhodou. Tak sa mi nechcelo ráno vstať a ísť tam. Len pre pokoj od manželky som šiel. A teraz som počúval a uvedomoval som si, že žijem vo tme. Som muž v najlepších rokoch, zdravý, darí sa mi v podnikaní, ale všetko okolo mňa, čo ma tešilo, čo bolo kedysi radosťou môjho života, stratilo svoj lesk, hodnotu... Manželku som podviedol, ani o tom nevie, a ani by mi to neverila, keby som jej to povedal. Dcéra bola nedávno na potrate, čo vieme len my, jej rodičia a jej priateľ. Syn sa ženil, lebo sa „musel“ a teraz sa rozvádza. Okrádam štát na daniach a neplatím tým, ktorí u mňa pracujú – tvárim sa, že nemám. Pritom ja si žijem nad pomery. Dá sa takto byť šťastný?
            Z myšlienok ma vytrhol hlas kazateľa, ktorý hovoril: „Ježiš nás pozýva do ticha, do samoty, aby sme tam prežili zmenu svojho vnútra. Otvorme sa Bohu! Uverme Kristovi! Naozaj netreba z našej strany tak veľa. Len urobiť krok smerom k Bohu.“
            Dnes viem, že toto bol začiatok môjho nového života. Som šťastný, v duši mám pokoj, môžem sa ľuďom pozerať priamo do očí.“
            Sú chvíle – a sú to chvíle milosti, keď si človek uvedomí, že jeho život je životom bez výšok a hĺbok. Zrazu zistí, koľko času stratil, a pýta sa, ako by ho mohol znovu získať. Odpoveďou je: pokáním. Josemaría Escrivá jeho účinky opisuje názorne slovami: „Pokáním pochováš svoje nedbalosti, urážky a hriechy do hlbokej jamy, ktorú vyhĺbila tvoja pokora. Tak ako hospodár zakopáva zhnité ovocie, suché konáre a spadnuté lístie pod strom, ktorý ich splodil. A to, čo bolo neužitočné, ba dokonca škodlivé, prispeje teraz k novej úrode. Nauč sa i ty zo svojich pádov načerpať vzpruhu: zo smrti život!“