20. apríla 1999 prebehla médiami hrozná správa: Dvaja žiaci americkej strednej školy zabili 13 osôb a nakoniec spáchali samovraždu. Medzi obeťami bola aj Cassie Bernallová. O jej živote bola napísaná kniha, ktorú napísala ju jej vlastná matka. Z knihy vyberáme:
            Cassie strávila so svojím mladším bratom pekné, ničím zvláštnym nepoznamenané detstvo v obyčajnej americkej rodine strednej vrstvy. Až kým sa z veselého, živého dievčatka nestala uzavretá a mrzutá teenagerka, chladná a odmietavá. Našla si priateľov, ktorí sa rodičom vôbec nepáčili.
            Jedného decembrového dňa roku 1996, keď Cassie práve dovŕšila 15 rokov, našla jej mama v izbe svojej dcéry zväzok listov, ktoré ňou hlboko otriasli a ktoré zmenili ich rodinný život na otrasnú drámu. Cassiina matka o tom rozpráva: „List od najlepšej Cassiinej priateľky Mony sa začínal niekoľkými riadkami rečí o sexe, ktoré radšej nechcem citovať a pokračoval stredoškolskými klebetami a hlavne výzvou pre Cassie: ,Pomôžeš mi zabiť našu učiteľku? Telefonovala našim a bonzla ma pre moje zlé známky.´ List sa končil kresbou nožov a upírích zubov, halucinogénnych húb a karikatúrou učiteľky, ako leží v kaluži krvi s mäsiarskym nožom v hrudi.
            Ostatné listy boli podobné. V jednom z nich Cassiina priateľka opisovala, aké je zábavné piť nelegálne pálený alkohol, fajčiť marihuanu a sám seba mrzačiť. Napísala jej aj o dobrodružstve spolužiaka, ktorého priateľka je v istej satanistickej cirkvi, kde ,musíš vypiť mačaciu krv, aby ťa prijali.´ Vo viacerých listoch nabádala Cassie, aby nás, rodičov, zabila. Jeden z jej listov sa končil takto: ,Zabi svojich rodičov. Vražda je odpoveďou na problémy, ktoré ti oni spôsobili! Nech tí chudáci zaplatia za tvoje utrpenie!´“
            Cassiini rodičia si síce všimli, že Cassie sa vzdala všetkých platných hodnôt a kresťanských noriem, ktoré sa jej snažili vštepovať. Odkedy sa začala intenzívnejšie stretávať s Monou a jej priateľmi, počúvala hudbu, pri ktorej im vlasy dupkom vstávali. Ale to, čo si teraz prečítala jej matka, ju viac než šokovalo. „Sedeli sme vtedy s manželom paralyzovaní na posteli, ten hrozný objav nás omráčil.“
            Cassiina matka ďalej hovorí: „Vedela som, že sme mali dočinenia s niečím väčším ako len s búriacimi sa mládežníkmi. Preto som prosila Boha o Cassiinu ochranu. Možno to znie nemoderne, ale mala som pocit, že sme zapletení do nejakého duchovného boja.“
            Rodičia poprosili o pomoc miestneho pastora pre mladých. Zakázali Cassie každý kontakt s priateľkami a poslali ju študovať na kresťanskú školu. Dom nesmela Cassie opustiť bez matkinho povolenia. Matka sa vzdala práce, aby sa mohla venovať dcére a spolu s manželom sledovali Cassiine telefonáty, pravidelne kontrolovali jej izbu a školskú tašku a snažili sa jej vysvetliť, že to všetko robia z lásky k nej. Cassiinou odpoveďou boli záchvaty hnevu a zúfalstva. Často behala po dome a kričala: „Zabijem sa! Chcete to vidieť? Pozrite, vrazím si nôž priamo do srdca!“ Z tohto obdobia sa zachovali aj správy z jej denníka: „Slovami nemôžem opísať, ako veľmi trpím. Neviem sa vyrovnať s bolesťou sama, preto si ruky a zápästia driapem ostrým drôtom až do krvi.“ Jej matka sa aj v záchvatoch Cassiinej zúrivosti snažila byť k dcére nežná. Nahlas sa modlila, až kým sa Cassie neupokojila. A potom jej povedala – podobne, ako to robieval aj jej otec – „Ľúbim ťa!“

            V tejto takmer bezvýchodiskovej situácii bola Cassie pozvaná svojou veriacou spolužiačkou na mládežnícku duchovnú obnovu. Ona jej ale povedala: „Dušu som odovzdala satanovi, je nemožné, aby som milovala Boha.“
            Bohu však nič nebolo nemožné. Počas jednej modlitby sa v Cassie prelomili všetky hradby. Od toho okamihu sa pre ňu začal nový život. Ona sama nazvala tento deň, 8. marec 1997, svojimi druhými narodeninami. Pomaly sa otvárala aktivitám mládežníckej skupiny a všetko, čo sa týkalo Ježiša, brala veľmi vážne. Začala čítať Sväté Písmo, objavila lásku k prírode, k turistike a literatúre. Znova sa začala usmievať a vrátila sa do normálneho rodinného života.
            Koncom leta roku 1997 poprosila rodičov, či by nemohla prestúpiť na strednú školu v Columbine so slovami: „Mama, na kresťanskej škole nemôžem prinášať svedectvo viery. Chcem byť na štátnej škole, a tak pôsobiť na viacerých ľudí.“ Jedna z jej priateliek neskôr povedala: „Nikdy o Bohu veľa nerozprávala. Ale všetci sme vedeli, že v neho verí. Áno, Cassie bola iná... Neflirtovala s chlapcami a ani s nami, dievčatami, nesúperila. Bola to jej cesta, chcela presviedčať viac svojím životom ako slovami.“
            Jej život bol skrz-naskrz životom 17-ročného dievčaťa s množstvom energie, s láskou k športu, s citovými konfliktami i konfliktami s vlastným „ja“, no zároveň charakterizovaný láskou k Ježišovi. So svojimi rodičmi pravidelne chodievala ako služba k drogovo závislým. Asi týždeň pred smrťou sa dostala v rozhovore s mamou k téme smrti. Povedala jej: „Mami, nemám strach pred smrťou, lebo potom budem v nebi.“
            Cassie akoby tušila, že sa stane mučeníčkou viery v Krista: Z jej denníka sa zachovala poznámka z roku 1998: „V škole sa snažím stáť si za svojou vierou. Aj umriem za svojho Boha. Som ochotná umrieť pre svoju vieru. To je to najmenej, čo môžem urobiť pre Krista, ktorý zomrel za mňa...“

            Potom prišiel 20. apríl 1999. Cassie sa práve učila v knižnici školy. Zrazu dnu vbehla jedna učiteľka a kričala na študentov, aby sa schovali pod stoly, lebo na chodbe sú ozbrojení muži. Krátko nato Eric a Dylan, dvaja študenti, vošli do knižnice a strieľali okolo. A po každom výstrele zvýskli čosi ako: „Na toto sme čakali celý život!“
            Snáď nikdy sa nebudú dať zrekonštruovať do podrobností udalosti v knižnici a ani rozhovory, ktoré tam v osudných chvíľach odzneli. Jeden žiak, ktorý bol v tom čase v knižnici a nešťastie prežil, povedal: „Keď tí dvaja prišli ku Cassie, nič som nepočul, len som spoznal jej hlas. Jeden sa opýtal, či verí v Boha. Chvíľu bolo ticho, akoby nevedela, čo má odpovedať, a potom povedala áno. Hlas mala pokojný a pevný, i keď určite musela mať strach. Opýtali sa jej, prečo, ale nedali jej šancu odpovedať. Jednoducho ju zastrelili.“
            Eric a Dylan zastrelili ešte 11 ďalších spolužiakov a jedného učiteľa. Ako prívrženci okultného zoskupenia mali atentát a samovraždu vopred naplánované. Zámerne si zvolili aj deň 20. apríl, deň narodenín Adolfa Hitlera.
            Cassiino vyznanie „Áno, verím“ pomohlo nespočetnému množstvu ľudí nájsť cestu k viere. Aj Cassiini rodičia mali možnosť podeliť sa o rodinný príbeh s mnohými mladými i dospelými. „Ak sme sa z Cassiinho krátkeho života mohli niečo naučiť, potom je to určite to, že žiaden mladý človek, nech sa správa akokoľvek rebelantsky, nie je bezmocne vydaný svojmu osudu. Teplom, obetavosťou a úprimnosťou – s láskou, ktorá koniec koncov prichádza od Boha – možno viesť a zachrániť každé dieťa. Naša dcéra bola zachránená pre nebo. Ďakujeme Bohu, ktorý obetoval vlastného Syna. On nám dal silu uniesť aj našu stratu.“

                                                                         (zdroj: Víťazstvo Srdca I./2012, č. 84)