SKROMNOSŤ – ČNOSŤ SKRYTÁ A NENÁPADNÁ

            Karl Steinmetz sa narodil s ťažko pokrivenou chrbticou a aj keď dosiahol vek dospelosti, mal len 150 centimetrov. Vynikal výnimočnou inteligenciou. Mal pozoruhodnú schopnosť prechádzať z jednej oblasti výskumu do druhej a všade časom preukázať kompetenciu. Doma, v Nemecku, by mal zabezpečenú dobrú kariéru, keby sa v časopise, ktorého bol šéfredaktorom, nevyjadroval kriticky k vládnucemu Bismarckovmu režimu. Kvôli tomu bol nakoniec nútený opustiť krajinu. V podpalubí najlacnejšieho parníka odcestoval v roku 1889 spolu s kolegom do Spojených štátov. Imigrační úradníci však Steinmetzovi odmietli povoliť vstup na územie Ameriky. Jeho znetvorené telo, chudoba a žiadne kontakty na americkom území ich viedli k presvedčeniu, že by bol pre krajinu len príťažou. Až keď sa zaňho zaručil spolucestujúci kolega, sľúbiac, že sa oňho postará, mu udelili povolenie pre vstup do krajiny.
            Už o tri roky neskôr bol Steimetz vedcom svetového formátu, známy nielen v Spojených štátoch, ale aj za ich hranicami. Počas svojho života si dal zaregistrovať 195 patentov. Napriek mnohým úspechom na poli vedy a techniky zostal Steinmetz človekom jednoduchosti, skromnosti a pokory.
            Vo svojom dome mal nielen vedecké laboratórium, ale aj botanickú záhradu, v ktorej pestoval orchidey a iné exotické rastliny. Jeho najobľúbenejšou rastlinou bol však kaktus. Keď sa ho opýtali, prečo, odpovedal: „Kaktusy sú škaredé a často deformované. No sú schopné žiť a nádherne kvitnúť aj v tých najťažších podmienkach.“ Kaktus sprítomňoval takých, ktorým sa snažil pomáhať. Nebol ženatý a nemal vlastné deti, bojoval však za práva detí handikepovaných a bol veľkým podporovateľom vytvárania príležitostí pre štúdium postihnutých.
            Zomrel ako 48-ročný a na jeho pohrebe okrem mnohých významných osobností nechýbali ani zástupy detí, ktorým rád pomáhal.
            Skromní ľudia sú krásni a ich život je pre tento svet veľavravný, i keď nemusia vždy zanechať po sebe množstvo slov.