Do istého indického hinduistického kláštora dorazil raz oficiálny list z Ameriky. Bol zo Svetového veľtrhu v Chicagu, ktorý sa mal konať nasledujúci rok a formálne oznamoval, že v rámci veľtrhu sa bude konať aj Svetový kongres náboženstiev. Usporiadatelia kongresu vyzvali predstaveného kláštora, aby na kongres vyslal nejakého svojho zástupcu.
            Je mi záhadou, ako sa v Amerike o tomto kláštore dozvedeli. Mnísi, ktorí v ňom žijú, sú tichí, prostí muži. Praktizujú liturgický život, ktorý je úzko spojený s cyklom ročných období a s prírodou. Ich spiritualita je detská, prostá, možno až primitívna, a pritom úprimná, optimistická, šťastná. Zo všetkých činností kladú najväčší dôraz na oslavu Boha. Istotne by svojou prostotou a čistotou srdca dokázali zahanbiť nejedného kresťanského rehoľníka.
            Ich každodenný život je nesmierne prostý a skromný. Nedal by sa priamo nazvať prísnym, ale všeobecná bieda indickej spoločnosti predkladá aj im životný štandard, aký by väčšina ľudí Západu odmietla. Ich odev pozostáva z turbanu, niečoho okolo tela a sárí. Na nohách nenosia nič. Jedia väčšinou ryžu, trochu zeleniny a ovocia.
            A do tohto kláštora v blízkosti Kalkaty prišiel v roku 1932 list z Chicaga. Predstavený kláštora sa mu nesmierne potešil. Nevedel síce, čo je Svetový veľtrh, nechápal, že ide hlavne o peniaze. Avšak on a jeho mnísi živili v sebe nádej na svetový mier a bratstvo všetkých ľudí a tak možno dúfal, že toto môže byť prvý krok k tomu, aby raz ľudia začali chváliť Boha ako bratia, a netrhali sa pritom navzájom na kusy.
            Predstavený teda vybral jedného z mníchov a poslal ho na Svetový kongres náboženstiev. Bola to nepredstaviteľná úloha. Niekomu, kto sa narodil na okraji džungle, nariadili, aby z kontemplatívneho kláštora odišiel a vydal sa nielen do sveta, ale do samého centra civilizácie, ktorej agresivitu a materializmus si nedokázal ani predstaviť. Navyše mu povedali, aby sa na túto cestu vybral bez peňazí. Niežeby mu peniaze zakázali, ale proste žiadne nemali. Predstavený mu nejakým spôsobom zaistil lístok asi na polovicu cesty. A ďalej nech sa postará sám o seba.
            Keď som toho mnícha, ktorý prišiel do Ameriky bez peňazí, stretol prvý raz ja, žil tu už päť rokov a na prekvapenie si urobil doktorát filozofie na Chicagskej univerzite. Ľudia mu hovorili Brahmáčárí, i keď Brahmáčárí je všeobecný hinduistický výraz pre mnícha, ktorý znamená asi toľko ako „prostý brat bez titulu“.
            Jediný problém ohľadom cieľa jeho cesty spočíval v tom, že do Chicaga dorazil až keď Svetový kongres náboženstiev skončil. Jeden pohľad na veľtržné objekty, ktoré už pomaly búrali, mu však povedal o Svetovom kongrese všetko. Nepochopím, ako sa mu podarilo dostať cez hraničnú stráž – pravdepodobne úradníci tak užasli nad jeho prostotou, že buď kvôli nemu porušili predpisy alebo mu naznačili, ako ich obísť. Keď však už v Amerike bol, jeho ďalšia cesta sa odvíjala celkom hladko.
            Stál na stanici a čakal, čo Prozreteľnosť v jeho veci urobí ďalej. Všimli si ho ľudia – zaujal ich jeho turban a biele sárí a na nohách tenisky. Začali ho pozývať na prednášky do náboženských a spoločenských klubov, do škôl, na univerzitu. To mu slúžilo na živobytie. On svoje cesty financoval tak, že s detinskou dôverou, skôr, ako odišiel, nechával na stole otvorenú prázdnu peňaženku. A tá do rána bývala plná.
            O Brahmáčárím kolovalo množstvo vymyslených legiend. Vraj lieta vo vzduchu, chodí po vode, dokáže sa premeniť na zviera. Priateľova babička vždy, keď ich navštívil, odchádzala do vedľajšej izby, kde zažíhala lampičku a odriekala exorcizmus.
            Keď sme sa s Brahmačárím stretli po prvý raz, mal som dvadsaťtri rokov. Potriasli sme si rukami. Čakal som elektrický šok, ale ten sa nedostavil. Brahmáčárího som si obľúbil a on si obľúbil mňa. Zvlášť, keď videl, že sa snažím získať pevné náboženské presvedčenie a dospieť k životu, ktorý by bol zameraný na Boha.
            Jeho súdy o západnej civilizácii nikdy neboli sarkastické alebo neláskavé. Iba skonštatoval fakty a následne sa rozosmial – jeho smiech bol tichý a úprimný. Vyjadroval nepochopiteľný úžas nad tým, že ľudia Západu môžu žiť tak, ako žijú. Pritom hlučnosť a agresivita amerického veľkomesta mu nikdy neboli na smiech, rovnako ako slabomyseľné rozhlasové relácie či veľkoplošné reklamy.
            Skôr mu pripadal smiešny dobre mienený idealizmus, ktorý u ľudí nachádzal všade okolo seba. Raz sa ho protestantskí kazatelia v diskusii opýtali, či je už India blízko k prijatiu protestantizmu. On odpovedal, že India má ďaleko od konverzie k protestantizmu a rovnako i ku katolicizmu. Ako hlavný dôvod neúspechu kresťanských misionárov, neschopných skutočne zasiahnuť do sŕdc početnej ázijskej populácie, uvádzal skutočnosť, že ostávajú žiť na sociálnej úrovni, ktorá domorodcov neskutočne prevyšuje. Podľa neho majú sa moc dobre, žijú si veľmi pohodlne. Ja som si pritom istý, že misionári v Indii v skutočnosti vedú ťažký a namáhavý život, ktorý by sme podľa miery západnej civilizácie sotva považovali za pohodlný. Myslím, že naši misionári by sa doslova ocitli v ohrození života, keby sa pokúšali prežívať na tej úrovni, s akou sa uspokojí väčšina Aziatov.
            Brahmáčárí povedal, že Indovia od nás neočakávajú, že im tam pošleme odborníkov, aby postavili školy a nemocnice – akokoľvek je to dobré a užitočné – a o ne je v krajine veľká núdza. Oni chcú vedieť, či im tam môžeme poslať nejakých svätcov.
            Nikdy nepodliehal čaru viet typu: „V tomto kostole sú vitráže za štvrť milióna dolárov, organ má bicie, zvony a mechanického slávika, v kostole visí reliéf od pravého talianskeho majstra...“ Keď raz opisoval svoju návštevu v jednom veľkom benediktínskom kláštore, opäť mu bolo do smiechu. Hovoril, ako mu ukazovali dielne, stroje a modernú tlačiareň, ako mu ukázali celú tú ich „továreň“ – ako by jeho zo všetkého najviac zaujímali tie ich budovy a podnikanie. Zdalo sa mu, že sa viac sústreďujú na písanie, tlač a vyučovanie ako na modlitbu a skutočnú oslavu Boha.
            Pre tých, s ktorými sa rozprával, spravidla svoje slová neformuloval ako radu, ale na tú jedinú radu, ktorú som z jeho úst počul, nezabudnem nikdy. Povedal mi: „Je mnoho krásnych mystických kníh, ktoré napísali kresťania. Mal by si si prečítať Vyznania svätého Augustína a Nasledovanie Krista.“
            Povedal to tak, akoby väčšina ľudí v Amerike nemala tušenia, že také knihy existujú. Akoby aj mne zjavoval pravdu, ktorá bude pre mňa novinkou, i keď ja som o oboch knihách už počul, hoci som ich nečítal. Dal mi najavo, že v našej kultúre je niečo, na čo sme dávno zabudli, a on mi to prišiel pripomenúť. Svoje slová zopakoval s úprimným dôrazom: „Áno, musíš si tie knihy prečítať!“
            Málokedy hovoril tak dôrazne. Mám sa vrátiť ku kresťanskej tradícii, k svätému Augustínovi – to mi poradil hinduistický mních! Keď si dnes spomínam na dni strávené v jeho prítomnosti, niekedy sa mi zdá, akoby ho Boh priviedol až z Indie do Ameriky len preto, aby mi to povedal...

                                                 (zdroj: Thomas Merton, Sedemstupňová hora, str. 153-158)