NEZAŠKATUĽKOVATEĽNÁ SVÄTOSŤ

            Etty Hillesumová (1914-1943) bola holandská židovka, ktorá vo veku 29 rokov zomrela v Osvienčime, do ktorého bola deportovaná z koncentračného tábora vo Westerborku.  V detstve nedostala nijakú náboženskú výchovu a z pohľadu morálky bol jej život totálnym škandálom. Udržiavala sexuálny vzťah s dvoma mužmi súčasne. Jedným z nich bol 72-ročný Han Wegerif, u ktorého bývala a slúžila mu ako domáca. Druhým bol 55-ročný psychoanalytik Julius Spier, ktorého navštevovala ako pacientka. V jej denníku nachádzame: „Vo svojom srdci som Juliovi verná. Rovnako som však verná Hanovi.“
            Po nechcenom otehotnení (pravdepodobne so starším z partnerov) sa rozhodla ísť na potrat. Nechcela priviesť na svet dieťa v dobe, keď život Židov bol ohrozovaný prenasledovaním, deportáciami a vyvražďovaním. Rovnako sa obávala, že jej dieťa by mohlo zdediť niektoré znaky choromyseľnosti prítomné v jej rodine.
            Avšak ani morálne poklesky jej nezabránili napredovať po neobyčajnej duchovnej ceste, ktorá ju priviedla k objaveniu Boha vo vlastnom vnútri a vypestovaniu nábožnosti svojskej, úplne sa vymykajúcej všetkým schémam a stereotypom.
            Etty vnímala, že rovnako, ako židovský národ prežíva šoah (hebrejský výraz pre holocaust), aj Boh v tej hroznej dobe zomiera v mnohých ľudských srdciach. Preto s plným vedomím si zvolila účasť na utrpení svojho národa a dobrovoľne odišla do koncentračného tábora. Túžila zachrániť ten „maličký kúsok Boha“, ktorý ešte ostal v človeku. Vidíme ju, ako počas deportácie povzbudzuje zúfalých židov, aby v sebe nanovo vykopali pochovaného Boha a aby ho oslobodili spod trosiek nenávisti a pomstychtivosti – aby Boh „prežil šoah“ v ich srdciach.
            V tábore - pokiaľ to bolo možné, viedla rozhovory s uväznenými profesormi a učila sa cudzie jazyky. Bola schopná si všímať napr. krásu staroružovej oblohy, ktorá večer tábor premieňala. Čitateľ rovnako ako jej spolupútnici v utrpení tomu sotva môže porozumieť, ale Etty prežívala detinskú odovzdanosť do Božej vôle takto. Uprostred toho, čo ostatní nazývali hrôzou, chcela Bohu povedať, že napriek všetkému svoj život považuje za dar. Pre svoj barak sa chcela stať mysliacim srdcom a pre trpiacich náplasťou na mnohé rany.
            Zároveň odmietala nenávisť a pomstu voči nemeckým okupantom. Napísala: „Ak by ostal len jediný slušný Nemec, tento jediný Nemec si zaslúži byť ochránený proti pomstiteľom, a vďaka nemu by sme nemali vylievať svoj hnev na celý národ.“
            Etty vždy túžila stať sa spisovateľkou. Toto jej prianie sa jej paradoxne splnilo až štyridsať rokov po jej smrti. Jej denníky, (ktoré sú nesporne náročným čítaním), sa stretli s veľkým záujmom v takmer všetkých krajinách západnej Európy.
            Jedným zo znakov jej originálnej nábožnosti je absencia príslušnosti ku konkrétnemu vierovyznaniu či cirkvi. V Holandsku sa dodnes vedú polemiky medzi židmi a kresťanmi, komu viac prislúcha jej myšlienkové dedičstvo. Aj vo svojich denníkoch sa odvoláva i na Starý Zákon i na evanjeliá, ale inšpiráciu nachádza aj v Koráne či religióznych knihách Východu. Prekvapuje nás, že záver jej zápiskov tvorí jasavý spev na oslavu života. Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba je Bohom živých a Etty je presvedčená, že nijaké zlo na svete to nemôže zmeniť.
            Je pravdou, že vyjadrenia a životné osudy Etty Hilesumovej (podobne ako Simone Weilovej) môžu u konzervatívnych katolíkov vzbudzovať pohoršenie a niektorým môžu slúžiť na nekritickú obhajobu vlastných „nadnáboženských“ názorov. Otvorenejší kresťania však môžu v jej živote nájsť nejednu inšpiráciu. Jedna znalkyňa Ettinho diela o Etty napísala, že možno práve jej vzor je typom svätosti, ktorý dnešnej generácii chýba: „Nepotrebujeme iba svätosť ukrytú v rúchu rehoľníkov, rehoľníčok a kňazov. V dnešnej dobe potrebujeme svätosť zamiešanú medzi obyčajnými ľuďmi, ktorí sa neodlišujú od ostatných. Potrebujeme vzory, ktoré s nami zdieľajú naše námahy i napätia, a napriek tomu nerezignujú ani v skúškach najkrajnejších.“
            Etty Hillesumovej vyjadril svoj obdiv aj Benedikt XVI. vo svojej predposlednej audiencii, tesne po oznámení svojej rezignácie na úrad pápeža. Povedal o nej: „Najskôr bola od Boha vzdialená, no potom ho našla, nazerajúc do hĺbky seba samej. Táto mladá, krehká, nespokojná dievčina sa prostredníctvom viery zmenila v ženu plnú lásky a vnútorného pokoja, v ženu, ktorá je schopná povedať: „Žijem v neustálom hlbokom vzťahu s Bohom.““ Benedikt XVI. zaradil takto túto (nekanonizovanú) Holanďanku k veľkým postavám dejín, ktoré sa ani zložitými okolnosťami života nenechali obrať o vnútornú slobodu a lásku.