MÚDROSŤ NIE JE LEN O VZDELANÍ

            Moji starí rodičia boli veľmi málo vzdelaní, keďže žili v období dvoch svetových vojen. Starký bol veľmi šikovný v „počtoch“ a aj v čítaní a písaní, preto ho učiteľ vždy poslal zo školy domov, že tam stráca čas, kým otcovi bolo treba pomôcť na poli. V zime, keď práca na poli nebola, mohol chodiť do školy, ale len jeden deň v týždni, pretože pochádzal z piatich detí, ktoré si striedali jedny topánky.
            Túžba po vzdelaní mu však ostala až do staroby. Pamätám si ho, ako si v nedeľu ráno vždy obliekol nohavice a sveter, sadol si na malý stolček k peci, roztvoril veľké noviny a nahlas čítal. Dodnes mi znie v ušiach jeho zamatový hlas, zdôrazňujúci každé druhé slovo ako i dôležité i chvíľky ticha s jeho zamysleným „hm-hm...“
            So starkou prežil život v malej chudobnej dedine a ja som u nich prežila rozprávkové detstvo. Dnes si často spomínam na drevenú latrínu na konci dvora, do ktorej som v noci mnohokrát bežala bosá. Keď sme sa potom ráno s bratom zobudili, v kuchyni už rozvoniavalo teplé mlieko, no nie z tetrapaku ohriate v mikrovlnke, ale čerstvo podojené od kravičky. Všetko sme mali takzvané „bio“ – od zvierat chovaných pri dome a zo záhrad a sadov okolo.
            Celý deň, týždeň, mesiac a rok mali naši starkí vyplnený ťažkou prácou, ktorú sme aj my, vnúčatá, brali ako samozrejmosť a nikdy sme im neodmietli pomôcť, aj keď sa nám nechcelo. Vlastne, mám pocit, že sa nám chcelo vždy. Dokonca sme s bratom súperili, kto narúbe viac dreva, naoberá viac jabĺk, nahrabe vyššiu kopu sena či našúpe viac zemiakov. To boli hry nášho detstva. Starkí nás naučili nebáť sa roboty, a nikdy, naozaj nikdy sme sa s nimi nenudili.
            Nespomínam si na nijaké frflanie a ich sťažovanie sa na chudobu, ťažkú prácu, choroby, počasie... ani na nič iné. Naopak, všetky ťažkosti života sa brali ako jeho súčasť, všetko sa s Božou pomocou dalo zvládnuť, občas sme si vzdychli, občas poplakali, ale denne sme sa smiali, tešili z maličkostí a brali život z tej lepšej stránky. To mi dnes mnohokrát chýba aj u ľudí, ktorí „všetko“ majú. Moji starí rodičia mali toho málo, ale keď sme boli spolu, nič nám naozaj nechýbalo!
            Najväčšou odmenou pre nás bolo, keď sme smeli zájsť do kurína pohľadať čerstvé vajíčka. Starký nám potom rozmiešal žĺtky s cukrom. Mňam! Nikto vtedy nepočul o salmonelóze. Nekupovali sme sladkosti, starká nám vždy upiekla nejaký z jej skvelých koláčov. Pre nás, deti, bolo úplne prirodzené, že sme jej pri tom pomáhali – ošúpať jablká, zomlieť mak, nalúskať orechy, vymiešať maslo s cukrom. Považovali sme dokonca za poctu, že nás starká pozvala do „cukrárskeho tímu“.
            So starkým sme chodili pásť kravu a ovečky. Najkrajšie to bolo vždy na jar, keď boli mladé. V „priamom prenose“ som videla pôrod teliatka, aj to, ako sa stavalo na roztrasené nôžky. Viem, ako sa strihajú ovce a ako sa spracúva ich vlna. Viem, ktoré rastlinky nesmú žrať mladé zajace a viem aj to, že kačky milujú žihľavový šalát. Viem, ako sa tká koberec aj ľanová plachta, ktorá vám vydrží päťdesiat rokov. Viem pliesť svetre aj ponožky, uvariť „niečo z ničoho“, piecť ťahanú štrúdľu, robiť domáce rezance a knedľu... Viem pliesť korbáče a zdobiť vajíčka, starký ma dokonca naučil strúhať píšťalky z vŕby. Viem založiť oheň bez zapaľovača a spracovať ovocie a zeleninu na zimu...
            No a čo som sa od starých rodičov naučila najlepšie, je to, že deti nepotrebujú extra program a extra pozornosť – najlepšie sa cítia a najviac naučia vtedy, ak ich prirodzene začleníme do nášho dňa, ak s nimi budeme tráviť čo najviac času a namiesto okrikovania a posielania do detskej izby im zadelíme úlohy, ktoré budú pre ne užitočné – keďže sa pri ich plnení veľa naučia.
            Napriek tomu, že mám vysokoškolský titul, považujem mojich starkých za múdrejších ako som ja. Mali - hovorí sa tomu „zdravý sedliacky rozum“, ktorý si v posledných rokoch začíname viac vážiť. Ľudia začínajú chápať, že život v súlade s prírodnými a Božími zákonmi je zdravší a hodnotnejší ako život v uponáhľanej, konzumnej, chémiou a technikou preplnenej dobe.
            Nedávno som čítala jeden výrok, ktorý odvtedy nosím v srdci a pri spomienke na svojich starých rodičov sa ho snažím aj napĺňať: „Pri tom, že chceme naším deťom dať všetko, čo sme my v detstve nemali, nezabúdajme dať im to, čo sme mali.“

                                                                                                                                     (Beata)

(prevzaté z časopisu Miriam, december 2014)