POLITIKA V KOSTOLE

            Je to veľmi citlivá vec. Na jednej strane sa stretávame s bezmyšlienkovitým použitím fráz typu „politika do kostola nepatrí“, „politika je špinavá vec“, na druhej strane si v niektorých kostoloch možno vypočuť nemálo politikárčenia vrátane nezakrytej predvolebnej agitácie pre určitú stranu.
            Je nesporné, že kazateľ by sa mal vyvarovať pri zvestovaní evanjelia stranícko-politických výlevov. Avšak má nielen právo, ale dokonca povinnosť v určitých chvíľach vyjadrovať sa k zásadným mravným otázkam verejného života a túto povinnosť by nikto nemal z neho sňať. Mal by sa vedieť zastať tých, ktorým sa krivdí, snímať pokrytecké masky z „tváre moci“, keď sú znásilňované základné ľudské práva alebo sa vyhlasuje lož za pravdu. Kazateľ ako „verejná osoba“ má spoluzodpovednosť za morálnu klímu vo svojej obci – tým väčšiu, čím väčšia je jeho autorita v spoločnosti. (Samozrejme, je povinný prijať i zodpovednosť za prípadné omyly.)
            Štítivé odťahovanie sa od všetkého politického a uťahovanie sa do idylky privátnej zbožnosti môže z kresťanov naozaj urobiť spoluvinníkov za nespravodlivé pomery či otrávenú spoločenskú atmosféru.
            Moja celoživotná skúsenosť ma presvedčila, že pravda väčšinou býva u menšiny a naučila ma pohŕdať snahou viesť sa na vlnách „verejnej mienky“. Evanjelium prirovnáva kresťanov k soli, nie k cukru.
            Avšak odvážiť sa „čítať znamenia doby“ a interpretovať ich iným predpokladá viac než bežné vypočutie si správ alebo schopnosť rozdurdiť sa nad novinami. Človek musí veľa študovať a dlho pestovať cnosť prezieravosti a modliť sa za dar múdrosti, kým nad otvorenou knihou evanjelia pozdvihne hlas k veciam, ktoré hýbu spoločnosťou. Často to znamená radiť sa so skúsenými a rozvážnymi ľuďmi, a to zámerne i s tými, ktorí sa na verejné dianie pozerajú z rôznych perspektív.

(zdroj: Tomáš Halík, Oslovit Zachea, str. 488)