MOŽNO TO NAOZAJ NIE JE VEĽA, ALE...

            „Keď naše deti boli malé, často som robil nadčasy, aby som uživil rastúcu rodinu. V kancelárii som trávil veľa večerov a víkendov. Najťažšie to bolo pre manželku, lebo sa sama musela starať o malé deti.
            Pred sebou i pred ňou som sa ospravedlňoval za to, že som často preč. Hovoril som, že to robím pre rodinu, nie pre vlastné uspokojenie. Preto ma prekvapilo, keď mi malá dcérka pripomenula, že som bol dlho preč a poznamenala: „Myslela som si, že odchádzaš do kancelárie preto, lebo nás nemáš rád.“ Uistil som ju, že to tak nie je. Ale tiež som si uvedomil, že úspech v práci je pre mňa príliš dôležitý.
            Mnohí dnes namáhavo pracujú, aby uživili rodinu. Niekedy však pracujeme, aby sme živili svoje sebavedomie, a myslím, že to bol aj môj prípad. Dcérina poznámka ma prinútila premýšľať o tom, či nie je nutné u mňa niečo zmeniť.
            Aj dnes pracujem veľa. Upustil som ale od niektorých aktivít a tiež už necestujem ako kedysi. Nedosiahol som to, po čom som túžil ako mladý, ale som slobodnejší.
            Naša ďalšia – najmladšia dcéra má osem rokov. Trávim s ňou viac času ako som trávil s jej staršími súrodencami. Jedného dňa mi priniesla domácu úlohu, v ktorej písala o svojej rodine. O mne povedala: „Vždy ma objíme a dovolí mi sadnúť si mu na kolená, keď som smutná.“
            Možno to nie je veľa, ale som na to naozaj hrdý.“

                                                                                                                      zdroj – internet