KEBY SME MY BOLI SLANŠÍ, AJ SVET BY BOL SMÄDNEJŠÍ

            Na benzínovej pumpe nastala nepríjemná situácia. Majiteľ auta si zabuchol v aute kľúče. Bol problém ho otvoriť. Jeden z obsluhujúcich zamestnancov pri tom pomáhal. Trvalo to dosť dlho a k tomu ešte bolo poriadne zima. Keď sa im to konečne podarilo, obrátil sa naňho s priamou otázkou: „Počujte, čo ste vy za človeka, veď vy ste pri tom ani raz nezahrešili?!“ „Viete, nemám to vo zvyku. Rešpektujem Božie prikázania, nechcem nadávkami urážať Boha.“ „No máte pravdu, naozaj sa to nemá, aj deti neradi počujeme zanadávať...“
            Tento kratučký príbeh, ktorý v rozličných obmenách mohol sa stať komukoľvek, hovorí jednu dôležitú vec. Ľudia si nás všímajú a rozmýšľajú nad naším konaním. A ak vidia, že nekonáme tuctovo, zarazí ich to.
            Jednou z chýb nás, kresťanov, je, že dávame odpovede bez toho, aby sa nás ľudia pýtali. Podávame riešenia, ale ľudia ich nepotrebujú. Nevyvolali sme v nich otázku. Nežijeme tak, aby sme ju vyvolali.
            Dejiny dávajú za pravdu sile svedectva. Keď pohania videli prvých kresťanov odsúdených na smrť, ako so spevom vchádzajú do Kolosea, pýtali sa: „Čo je to za učenie? Ktorý Boh dáva takú silu?“ Tiež vieme, akú úctu, vážnosť a pozornosť si získali mnohí mnísi, rehoľníci, ale i obyčajné ženy a muži, ktorí žili svoj život v spojení s Kristom. Viacerí súčasníci im nerozumeli, vysmievali sa im, potupovali ich, a predsa sa stali pre mnohých svetlom, soľou. Ich príklad obohatil svet viac ako iné diela, ktoré vznikli bez Boha.
            Je veľmi dobré, ak ľudia vidiac naše skutky pristúpia k nám, a ako ten zamestnanec benzínovej pumpy položia otázku: „Čo si ty za človeka? Prečo robíš tak ako robíš?“ A keď táto otázka zaznie, alebo ju aspoň predpokladáme, môžeme dať odpoveď. Nie skôr, aby naše slová nezanikli vo vetre.

                                                                                     (použitý zdroj: Marián Bublinec)