ACH, TIE KLEBETY...!

            Asi to poznáte: stretnete sa dve, tri kolegyne na pár slov. Po chvíli sa vám vyčerpajú témy rozhovoru, a tak prejdete k tomu, čo iná kolegyňa nemožné mala na sebe a zasa ďalšia ako sa hrozne správala...
            Sklon ohovárať a posudzovať druhých sú asi v každom z nás. Zvlášť my, ženy, sme k tomu viac disponované. Určite to súvisí i s tým, že často vieme druhých rýchlo odhadnúť, intuitívne vycítiť, čo je v človeku. Stačí nám málo, a vieme odhaliť lož, faloš, či slabosť. Zároveň máme schopnosť tieto veci výstižne a pohotovo pomenovať.

            V živote človeka dokáže Boh všetko, i to zlé a hriešne premeniť na dobré a užitočné. Kňaz Elias Vella hovorí: „Povedz mi, aký je tvoj hriech, a ja ti poviem, aké máš charizmy!“ Ten, kto je schopný vidieť a pomenovať veci, usúdiť i posúdiť druhého, pri troche dobrej vôle vie aj postrehnúť, ako človeku pomôcť, poskytnúť radu, vyjadriť súcit. Ohováranie, posudzovanie a kritika sú len pokrivenou podobou týchto darov. Z jednych a tých istých úst, ako hovorí apoštol Jakub, môže vychádzať dobrorečenie i zlorečenie (Jak 3, 10).
            Ak si zaumienime nám dané schopnosti využívať správnym smerom, môžeme vo svete vykonať veľa dobra. Podľa Knihy Prísloví sa tak naša správne používaná reč stane pre iných liekom (Prísl 12,18), prameňom života (Prísl 10,11), záchranou v čase súženia (Prísl 12,6).