ODPÚŠŤAJÚ SA TI HRIECHY...

            Starec v Dostojevského Bratoch Karamazovcoch zbadal v dave dvoje blčiace, na neho upreté oči chorej, ale ešte mladej sedliačky. Hľadela naňho mlčky, len jej oči o čosi prosili, ale akoby sa bála k starcovi priblížiť. „Ty si s čím prišla, drahá...?“ „Daj rozhrešenie mojej duši...“ ticho a nenáhlivo povedala ona, kľakla a poklonila sa mu až po zem. „Zhrešila som, otec môj, a svojho hriechu sa bojím.“ Starec si sadol na najnižší schodík, žena sa priblížila k nemu, nevstávajúc z kolien. „Vdovou som tretí rok,“ začala pološepky a sama sa akoby zachvievala. „Ťažko mi bolo s mužom, starý bol a veľmi ma bíjaval. Potom ochorel. Rozmýšľala som, hľadiac na neho... Keď vyzdravie a znova vstane, čo potom? A vtedy mi prišla tá myšlienka!“
            „Počkaj,“ povedal starec a priblížil si ucho až k jej ústam. Žena pokračovala tichým šeptom, takže sa skoro nič nedalo zachytiť. Skončila chytro. „Na spovedi si to povedala?“ „Povedala, dva razy som povedala...“ „Pustili ťa k prijímaniu?“ „Pustili... Ale bojím sa, umrieť sa bojím...“
            „Ničoho sa neboj a nežiaľ. Len aby pokánie v tebe neoslablo. Ani nieto takého hriechu na celej zemi, aký by Boh neodpustil človeku, keď sa naozaj kajá... Nieto na svete takého hriechu, ktorý by mohol vyčerpať nekonečnú Božiu lásku. Len o pokánie sa staraj, o neprestajné... Nebohému v srdci všetko odpusti, čím ti ublížil. A keď som ťa ja, taký ako ty - hriešny človek poľutoval, o koľko väčšmi Boh! Láska je vec taká nekonečne cenná, že za ňu môžeš kúpiť celý svet, a nielen svoje, ale ešte aj cudzie hriechy vykúpiš...!“