MÁRNOTRATNÝ SYN SA VRACIA

            Počula som príbeh o osemnásťročnom synovi, ktorý napadol svojho otca a hneď nato bol vyhnaný z domu. Navždy. Prístrešie našiel u známych. Ale to, čo sa v ich rodine odohralo, ho nenechávalo na pokoji. Preto napísal svojim rodičom list: „Odpusťte mi! Uznávam svoju vinu, nebol som v práve.“ Odpoveď od rodičov nedostal.
            Hnaný túžbou po domove vydal sa asi o dva roky neskôr naspäť do otcovského domu. Keď zazvonil pri dverách, z okna vykukol otec. Namiesto toho, aby syna prijal, vyhnal ho v hneve a zatrpknutosti: „Už nikdy nevkročíš do nášho domu!“ Bolo to jeho posledné slovo.
            Podobné konflikty vidíme dnes často. Nám, veriacim, by sa malo vybaviť podobenstvo o márnotratnom synovi, alebo lepšie povedané „o dobrotivom otcovi“. Pretože stredom pozornosti v tomto podobenstve nie je synovo chovanie, ale otcova dobrotivosť.
            Podobne koná i Boh. Stále znovu nám odpúšťa – napriek toľkým našim poblúdeniam náš život nie je stratený. Z jeho postoja i my, ľudia, máme sa neustále učiť. Schopnosť odpúšťať však nevyrastie v okamihu. Predpokladá vnútorné bohatstvo. Ľahšie odpúšťa ten, kto sám zažil odpustenie a náklonnosť.

„Nikdy nie je človek tak krásny, ako keď prosí o odpustenie alebo sám odpúšťa.“

                                                                                                                                 Jean Paul