Ruský spisovateľ Nikolaj Leskov zachytil v jednej zo svojich poviedok skutočný príbeh, ktorý vyrozprával istý starý muž zo Sibíri.
            „Náš kraj je krajom vyhnancov. Timofej prišiel do našej osady ako mladý asi dvadsaťročný muž. Ja som mal vtedy osemnásť. Prečo ho súd odsúdil do vyhnanstva, to nikto presne nevedel. Hovorilo sa, že strýko, ktorý bol zároveň jeho zákonným zástupcom, celý majetok tejto siroty previedol na seba. Medzi Timofejom a strýkom došlo k hádke, pri ktorej sa temperamentný mladík prestal ovládať a strýka napadol. Našťastie mu prepichol len ruku. Keďže bol ešte mladý, nedostal ťažký trest, ale poslali ho do vyhnanstva.
            Hoci Timofej prišiel o deväť desatín svojho majetku, ostalo mu ešte dosť na to, aby si u nás postavil dom. No pocit krivdy mu v duši ostal a on sa dlhý čas stránil všetkých ľudí. Sedával doma a čítal knihy. Aj ja som mal veľmi rád knihy a poznanie, preto som ho častejšie navštevoval. Tak sa začalo naše priateľstvo.
            Moji rodičia ma spočiatku neradi púšťali k nemu. „Ktovie, prečo sa všetkých ľudí stráni!“ hovorili. No ja som ich upokojoval, že od Timofeja som nikdy nepočul nič zlé. Práve naopak. Rozprávali sme o viere a čítali sme knihy, ktoré nás učili žiť podľa Božej vôle. Čoskoro k nemu zašiel aj môj otec a pozval ho k nám domov. Moji rodičia videli, že je dobrým človekom, a obľúbili si ho. Len nám všetkým bolo ľúto, keď sme ho videli zachmúreného a skľúčeného vždy, keď si spomenul na krivdu, ktorú utrpel. Keď niekto pred ním spomenul strýka, Timofej v momente zbledol a miesto obvyklej prívetivosti mu oči zaiskrili hnevom. Keby ho stretol, bol by schopný naňho zaútočiť znova.
            Páčila sa mu moja sestra, s ktorou sa oženil. Akoby znova ožil. Pred všetkými sa ukázal ako muž, ktorý sa vie obracať a získať kapitál. Pre rodinu postavil pekný dom, vkusne ho zariadil a všetci ľudia si ho vážili. No na predchádzajúci žiaľ a pocit krivdy nezabudol. Raz som mu ako svojmu priateľovi povedal: „Timoša, ty poznáš dobre Písmo, ale keď je tvoje srdce plné hnevu, aký máš z neho úžitok?“ Timofej sa na mňa nenahneval, no vytkol mi: „Ty poznáš Sväté Písmo príliš málo na to, aby si sa naň mohol odvolávať. A nemáš ani potuchy o krivde, ktorá existuje vo svete...“ A potom dodal: „Nikdy som nechcel o tom hovoriť, ale tebe ako priateľovi sa s tým zverím.“
            Porozprával mi, ako strýko na smrť urazil jeho otca a jeho matka od zármutku, ktorý ich rodine tým spôsobil, zomrela. Naďalej ich osočoval. Najťažšie pre Timofeja však bolo, že tento strýko, hoci bol už starým mužom, si lichôtkami a vyhrážkami získal a zobral za ženu mladé dievča, ktoré on od malička miloval a chcel sa s ňou oženiť. „Dá sa na to zabudnúť? Kým žijem, jemu neodpustím!“ Povedal som, čo mi kázalo srdce: „Dovtedy, kým myslíš na zlo, ktoré sa ti prihodilo, toto zlo žije. Nechaj, nech zlo zomrie, potom bude pokoj v tvojej duši.“ Timofej mi len pevne stisol ruku. „To nedokážem... A prestaň už, prosím, len mi to všetko sťažuješ!“
            Timofej ako vyhnanec u nás žil už šestnásť rokov, z toho pätnásť rokov bol ženatý s mojou sestrou a mali spolu tri deti. Raz sa v záhrade modlil a v modlitbe akoby počul Pánov hlas, ktorý hovoril: „Prídem k tebe...“ Odvtedy mal doma vždy za vrchstolom čestné miesto voľné, aby mohol prísť najvzácnejší hosť. Najprv čakal každý deň, potom každú nedeľu a každý sviatok. Denne sa modlil za tento príchod. Čoskoro bol vyčerpaný z rozčarovania, že Pán neprichádzal. Už aj pochyboval, či sa mu len niečo nezazdalo, keď sa modlil, či to nebol iba výplod jeho fantázie.
            Nadišli Vianoce. Bola tuhá zima. Keď sa modlil „príď, Pane!“, jeho duša sa zvláštne rozochvela a akoby opäť zblízka zaznel ten tajomný hlas, ktorý hovoril „Áno, prídem“. Rozrušil sa a povedal: „Pane, ja som človek hriešny. Nie som hodný, aby si vstúpil pod moju strechu. No pozvem k sebe spoločnosť, ktorá by sa ti páčila. Nech sú mojimi hosťami v tento svätý večer všetci núdzni a chorí vyhnanci i všetci tí, ktorí sa cítia sami alebo potrebujú pomoc.“
            I my sme boli pozvaní k Timofejovi v ten večer, veď sme rodina. Veľká priestranná izba už bola plná ľudí – vyhnancov, žijúcich na Sibíri. Boli to muži i ženy i deti, Rusi, Poliaci, Estónci. Veľké stoly boli prikryté jemnými plátennými obrusmi a plné sviatočných jedál. Slúžky kládli na stoly ďalšie taniere so syrmi a misy s paštétami.
            Vonku sa stmievalo. Už sa nedalo predpokladať, že by ešte niekto prišiel, pretože sa rozpútala snehová víchrica, akoby nastával koniec sveta. Už bolo treba zapáliť sviečky a sadnúť si k stolu, no Timofejovi jeden hosť stále chýbal. Bol očividne nepokojný.
            Keď už si bol istý, že veľký hosť nepríde, smutne vzdychol, zastal pred ikonou a mocným hlasom zvolal: „Otče náš, ktorý si na nebesiach...“ A potom: „Kristus sa narodil, spievajme chvály! Ohlasujte Krista, ktorý prišiel z neba, Kristus prišiel na zem...“
            Len čo dozneli tieto slová, zvonku bolo počuť veľký hluk a niečo narazilo do steny tak silno, že sa všetko začalo triasť. Zo širokej chodby sa ozýval šum a dvere izby sa znenazdajky otvorili dokorán. Stál tam starý muž oblečený do handier, trasúci sa od zimy. Pri chôdzi sa opieral o poličky na stene, aby nepadol.
            Keď Timofej uzrel starca, zvolal: „Pane, vidím ho a prijímam ho v tvojom mene! No ty nechoď ku mne, lebo som človek hriešny.“ Vtom sa poklonil a tvárou sa dotkol zeme. Hlasno zvolal: „Kristus je uprostred nás!“ A všetci odpovedali: „Amen, tak je!“
            Svetlo lampy osvetľovalo tvár starca i jeho ruku so zrastenou jazvou, ktorá od zimy úplne zbelela. Bol to Timofejov strýko. Timofej ho chytil za obe ruky a posadil ho na pripravené popredné miesto.
            Starec začal trhane rozprávať o tom, ako o všetko prišiel. O rodinu i bohatstvo. Už dlho putoval, aby synovca našiel a poprosil ho o odpustenie. Veľmi po tom túžil, no zároveň sa bál Timofejovho hnevu. V tejto snehovej metelici sa stratil, zišiel z cesty a takmer zamrzol vo veľkej zime. Odrazu však akoby mu niekto zasvietil na cestu, zahrial ho tým plameňom a doviedol ho až do cieľa.
            Timofej povedal: „Strýko, poznám tvojho sprievodcu. Je to sám náš Pán. Poď, sadni si na čestné miesto, jedz a pi na jeho slávu. A zostaň v mojom dome, ak chceš, hoci aj do konca života.“
            Odvtedy starec býval u Timofeja a pred smrťou mu dal svoje požehnanie. Timofej od tých Vianoc našiel v sebe pokoj. Pripravil Kristovi skutočné jasličky vo svojom srdci a Kristus vošiel, ako to aj sľúbil a urobil si uňho príbytok.