„JA“ A „MÔJ IDEÁL O MNE“

            My by sme si veľmi priali žiť bez hriechu. Mnohí sa o to snažíme. Veľmi. Ale stále to nejde. Roky sa spovedáme stále z tých istých hriechov. Rok čo rok pokrivkávame za svojím ideálom ako vyčerpaný maratónec, ktorý – nech robí čo robí – nedokáže predbehnúť tých, ktorí podobne pokrivkávajú pred ním. Nejde nám to. Napriek modlitbám, duchovným cvičeniam a svätým omšiam. Nejde nám to, ani keď sa snažíme málo, a ani keď sa snažíme veľmi. Nejde to ani tým v kláštore, ani tým vo svete. A čo je ešte horšie – čím som starší, tým viac sa svojmu ideálu vzďaľujem a tým viac ma ťažia zlyhania. Čiernobiele videnie sveta zo stredoškolských čias s jasnou pravdou a jasnou lžou sa dávno stalo minulosťou. Zoznam hriechov, ktoré by som určite nikdy neurobil, sa s vekom povážlivo stenčil.

            Nik z nás nie je dobrý. Veď aj v evanjeliách hovorí Kristus: „Ak teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá váš Otec, ktorý je na nebesiach, dobré veci tým, čo ho prosia.“ (Mt 7,11) Boh teda vidí človeka veľmi realisticky a nerobí si o ňom ilúzie.
            Robert Sacks si všimol v prvej kapitole Genezis zaujímavú vec: tretí deň Boh žiada od zeme, aby sa „zazelenala zeleňou“, ale namiesto toho, aby sa tak stalo, zem len „vydala zeleň“. Boh žiada od zeme to „najvyššie“, zem však odpovedá len tak, ako je toho schopná, teda „najvyššie možným“.
            Niečo podobné nachádzame aj v Jánovom evanjeliu po Kristovom zmŕtvychvstaní. Ježiš sa pýta Petra: „miluješ ma?“ (agape), a Peter, ktorý má za sebou zážitok trojnásobného zapretia, odpovedá len „mám ťa rád.“ (fileo) Až pri tretej otázke sa Ježiš znižuje na úroveň Petra a použije len slabšiu formu slovesa „máš ma rád?“ (fileo) Ježiš chce od Petra to najvyššie (agape), ale Peter odpovedá len najvyšším možným (fileo).

            Hriech je veľmi hlboko zakorenený v každom jednom z nás. Je dobré a nevyhnutné, aby sme si hriech priznali a bojovali s ním. Stojí však na zamyslenie, či myšlienke ľudskej hriešnosti nevenujeme niekedy až priveľa priestoru. Či sa nad naším hriechom netrápime až príliš, namiesto toho, aby sme venovali svoje sily nasledovaniu Krista.
            Ako kňaz si nemôžem nevšimnúť, ako pri sviatosti zmierenia (predovšetkým vo väčších mestách) bývajú penitenti až po okraj naplnení úvahami o sebe a vlastnom hriechu. Niekedy až tak dokonale, že im na ich blížnych neostáva priestor. Pri spovedi krúžia okolo seba ako lietadlá nad obsadeným letiskom. Premýšľajú nahlas o tom, čo urobili zle, čo mohli urobiť lepšie, trápia sa nad tým, že sa im nedarí, hľadajú, v čom je koreň ich hriechu, špekulujú, ako mohli ich hriešnosť ovplyvniť rôzni predkovia (hitom sú rodové korene). Realita vlastnej hriešnosti a hriechy samotné im hrkajú v hlavách sprava doľava, a niekedy kvôli nim dokonca prestávajú chodiť na sväté prijímanie, pretože sú toho názoru, že ako hriešnici si to nezaslúžia. Pritom zabúdajú, že tú istú modlitbu sa presne tými istými slovami modlia všetci prítomní v kostole: „Pane, nie som hoden, aby si prišiel ku mne...“
            Svätá Terézia z Ávily v jednom zo svojich textov vyzýva sestry: „Nevolajte diabol, diabol, keď môžete vlať Boh, Boh!“, čím chce povedať, že cieľom nie je, aby sme vo svojom živote mysleli predovšetkým na svoj hriech. Ten vždy bude nejako zakódovaný v samotnej podstate človeka. Ďalej Terézia dodáva: „Dávajte si pozor pred pokorou, ktorá vrhá vašu dušu do nepokoja nad veľkosťou vašich hriechov! Diabol vám ju bude vnukať rôznymi spôsobmi. Bude vás trápiť, aby ste nechodili na sväté prijímanie a aby ste sa neodvažovali modliť sa pod zámienkou, že toho nie ste hodní!“

            Katechizmové úvahy o tom, že Cirkev je zároveň svätá, pretože je od Boha a zároveň hriešna, pretože je tvorená z ľudí, platia svojím spôsobom o každom z nás. Keď si túto pravdu uvedomíme, možno nás už nebude natoľko udivovať skutočnosť, že slávny režisér „Ukrižovania“, ktoré nesporne ovplyvnilo mnoho ľudí, má natoľko v neporiadku rodinný život, že to znepokojí aj tolerantné hollywoodské prostredie. Alebo že tak veľkí hriešnici môžu namaľovať tak krásne obrazy a napísať uchvacujúce básne. Dobro a zlo, pšenica a kúkoľ, sú zasiate v našej ľudskej duši. To len v rozprávkach sú dobrí a zlí, bieli a čierni. Reálni ľudia takí nie sme. Nie som taký ani ja, kňaz. Keď ma niekedy ľudia obdivujú, pomyslím si, aké by to bolo, keby videli aj tú druhú časť mojej duše.

            Koľko mladých chlapcov a dievčat mi povedalo, že už nechodia do kostola a nepristupujú ku sviatostiam, pretože „sú natoľko hriešni“ (spravidla v spojitosti so šiestym prikázaním), že cítia, že si nezasluhujú sväté prijímanie, že sa prestali modliť, pretože vedia, že ich život nie je v poriadku a že zároveň so sebou nie sú schopní nič moc urobiť – napríklad už s niekým bývajú a žijú a tak ďalej.
            Chápem, že je dobré, ak pápeži a biskupi i my kňazi predstavujeme mladým ideál čistej lásky. Vážim si všetkých, ktorí idú cestou sebazaprenia a sú vzorom pre mnohých. Ale myslím, že zároveň by mal tiež ísť niekto vzadu a zbierať ranených - tých, ktorí to nezvládli.
            Tak čo, má niekto z nás, katolíkov, nejaké riešenie? Také, aby naša pomýlená predstava evanjelia ako zbierky príkazov a zákazov a povolení úplne nepozastavila v nás, slabých, náš duchovný život? Ako často (napríklad vo vyššie spomenutých prípadoch) počujeme, že ak zlyhám, nemusí to nutne znamenať koniec všetkého? Je jednoduché povedať penitentovi: „Až sa zbavíte svojho zotrvania v hriešnosti, tak príďte a ja vám dám rozhrešenie.“ Veľmi rozumiem tomu, že my, kňazi, chceme byť dôslední, avšak či nie je dôsledkom našej dôslednosti, že „hriešnik“ už nikdy do spovednice nevojde, a nielen do spovednice, ale ani do kostola? Umenie liať vodu na hasnúce knôty a zlomiť nalomených zvládame celkom dobre. A to teraz nemyslím u ľudí pyšných a zatvrdnutých, naopak, myslím na svojich priateľov, ktorí sa trápia a ktorí z dôvodu akejsi „čestnosti“ prerušia modlitbu i duchovný život, pretože sú si až príliš vedomí, ako veľmi zaostávajú za ideálom, ktorý sa od nich žiada. A naše náboženstvo, žiaľ, namiesto toho, aby sa stalo motorom a viedlo hriešnikov po ceste ďalej, ich znehybní.

            Keď čítame evanjeliá, zdá sa nám až neuveriteľné, ako často Dvanásti zlyhávali. Ale Ježiš od nich bezhriešnosť ani nežiadal. Chcel len, aby ho nasledovali, a aby sa plameň, ktorý on priniesol na svet, skrze nich postupne rozhorel v ľuďoch všetkých národov.
            Myslím, že naozaj nejde o to, aby sme zo seba „vymietli“ všetky hriechy a slabosti. Tak sa mi zdá, že katolícke postrehy „od koho odídu všetci čerti, od toho odídu aj všetci anjeli“ alebo „ak sa chceš stať mučeníkom, vezmi si sväticu“ sú možno omnoho hlbšie než sme schopní si pod povrchom slov uvedomiť.
            Materiál, z ktorého sme „utvorení“, nie je čistý a rýdzi a ani môj život taký nie je. Bodaj by bol, ale nie je a ani nebude. Rovnako ako takou nebude ani zem, ktorá „len vydáva zeleň“ tam, kde by sa to všetko malo „zazelenať zeleňou“ – a kiež by to bolo so mnou aspoň tak. Adam znamená po hebrejsky človek a adamá je hlina. Človek, human, Homo, humus. Keď nie som schopný sa zazelenať zeleňou, kiež by z humusu môjho tela bola aspoň nejaká zeleň vydaná!

            Hovorí sa, že duša človeka je ako dom s mnohými miestnosťami a nie do všetkých máme bežný prístup. Do záhrady uprostred sa možno nikdy nedostaneme. A niekedy, možno po období ťažkej samoty, otvoríme dvere nepoužívanej izby a sme zdesení, čo za tmu sa to na nás vyvalí. Čo je to za hlinu, z ktorej sme? Ako sa do mňa tie temné myšlienky dostali, aké okná som to otvoril? Alebo tá temnota bola vo mne už od počiatku?

            „Ja“ a „môj ideál o mne“ sú dve bytosti, ktoré sa prenasledujú svetom a nikdy sa nestretnú. A ja, pokiaľ sa tým neustále trápim, prežijem život v traume. Ide však o to, aby som Bohu priniesol to málo zo svojej osoby, čo mám, svojich päť chlebov a dve ryby a z toho mála sa môže stať toľko, že to časom presiahne moju fantáziu. Hriešny Peter sa stal prvým pápežom a zomrel ako mučeník za Krista, colník napísal evanjelium. Z malého vkladu hriešnikov vznikne raz Veľpieseň lásky, prvý Jánov list, texty, ktoré v priebehu storočí obrátia Európu hore nohami.
            Preto si myslím, že naozaj nejde o to, aby sme sa zbavili všetkých svojich hriechov, ale o to, aby sme nasledovali Krista – a to sú dve dosť odlišné veci.

                          (zdroj: Marek Orko Vácha, Modlitba argentinských nocí, str. 20, krátené)