ILÚZIA

            Skôr ako slávny francúzsky spisovateľ Francois Mauriac odcestoval do Štokholmu, aby tam prevzal Nobelovu cenu za literatúru, navštívil svojho kolegu Rogera Martina du Garda, ktorému sa pred niekoľkými rokmi dostalo tej istej pocty. Informoval sa u neho, ako celá ceremónia prebehla.
            „Môj milý,“ povedal du Gard dojatým hlasom, lebo pri tejto otázke prežil ešte raz čaro veľkej chvíle, „pripravte sa na to, že pri vašom príchode do Štokholmu vás bude čakať nesmierne množstvo ľudí. Privíta vás celé more zástav a hudba, ktorá má v sebe čosi, čo vám pripomenie chrámový chorál. Verte mi, že toto oduševnenie prostého severského ľudu urobilo na mňa omnoho väčší dojem ako na druhý deň pocta u jeho veličenstva kráľa. No viem, že vy sa pri vašej povahe od takýchto ovácií radšej odťahujete. Ja sám som bol v pomykove a v duchu som sa pýtal, či si také čosi vôbec zaslúžim.“
            Keď to Mauriac, ktorý naozaj bol nerád stredom pozornosti, počul, napísal tajomníkovi akadémie list, v ktorom ho prosil, aby ho prišiel počkať na poslednú stanicu pred Štokholmom. Tajomník si už zvykol, že básnici a umelci, ktorí každoročne prichádzali do Štokholmu na odovzdávanie cien, mávali zvláštne nápady a čudácke spôsoby. Predsa si však neodpustil otázku, prečo Mauriac nechcel prísť na hlavnú stanicu v Štokholme.
            Mauriac spomenul zážitok svojho priateľa du Garda. Tajomník sa pobavene usmial. „Pána Martina du Garda prišla privítať – práve tak ako aj vás – iba jediná osoba. Ja. Spolu s ním však vo vlaku pricestovali delegáti z troch škandinávskych krajín na cirkevnú synodu. To im patril jasot ohromného množstva ľudí, ktorí mávali zástavami a spievali Teba, Bože, chválime. Pán du Gard to však všetko vztiahol na seba a bol na to taký hrdý, že som mu nechcel pokaziť radosť a zbaviť ho jeho ilúzie.“

                                                             (zdroj: Herbert Kranz, Pútnik svätovojtešský 2000)