ČERVÍK RASIZMUS V NÁS

            Katarína Lachmanová vo svojej knihe Zamknuté zvnútra spomína na jednu trápnu skúsenosť, ktorú zažila po prílete do Prahy v roku 1991 spolu s ďalšími členmi medzinárodného evanjelizačného tímu. Členom tímu bol aj černoch P. Kizito Abizi, generálny vikár z mesta Kumasi v Ghane. Vyštudoval filozofiu v Ríme, bol pedagógom v kňazskom seminári a hovoril plynule piatimi svetovými jazykmi.
            Atmosféra na letisku bola ovplyvnená vyhrotenou situáciou v Perzskom zálive. Bolo pochopiteľné, že letisková polícia pátrala po teroristoch a každý občan tmavšej pleti bol automaticky podozrivý. Podobne aj pátra z Ghany podrobili vyšetrovaniu. Autorka hovorí: „Bola som však prekvapená, ako ponižujúco jednali s týmto človekom. Strkali doňho ako do kusu nábytku a dávali mu najavo svoj odpor a pohŕdanie. Dokonca ho nazvali čiernou negramotnou hubou. Ich inteligencia či morálna úroveň bola ďaleko pod úrovňou tohto černocha, no oni jednali s ním na základe vžitej ilúzie, že my, belosi, sme čosi viac.“
            Hoci sa táto situácia odohrala v Čechách, vieme si predstaviť, že podobne to mohlo prebiehať i na Slovensku. Rasizmus je v nás pevne zakorenený. Keď si roztvoríme mapu sveta a zahľadíme sa na ňu, možno si uvedomíme, že naozaj sa na niektoré krajiny pozeráme zhora a zasa naopak voči iným pociťujeme akýsi komplex menejcennosti. A voči niektorým dokonca cítime odpor.
            I toto sú miesta v našej duši, ktoré potrebujú naše uzdravenie.