VIKTOR FRANKL O ZMYSLE ŽIVOTA

            Dnes vidíme okolo seba mnoho ľudí, ktorí nenachádzajú zmysel života. Je to choroba tohto veku. Stretneme sa s ňou vo všetkých generačných kategóriách. I medzi mladými, ktorých prestáva baviť život skôr, ako ho začali žiť. I medzi starnúcimi, ktorí nedokážu objavovať krásy staroby a trápia sa nad tým, čo už nemôžu namiesto toho, aby sa tešili z toho, čo ešte môžu. Psychológovia nazývajú túto stratu zmyslu života „existenciálnou prázdnotou“.
            Minulé storočie dalo tomuto svetu lekára a psychológa Viktora Frankla, ktorého vedecký svet pozná ako bojovníka s metlou „existenciálnej prázdnoty“. V mladosti sa Frankl nadchol Freudom, ktorého považoval za mesiáša ľudstva. Ale ani Freud, a ani štúdium psychológie u jeho talentovaných žiakov Junga a Adlera ho nedokázalo uchrániť od melancholickej nostalgie. Pýtal sa: „Aký má všetko to životné pachtenie zmysel?“ Vynikajúce schopnosti a pracovitosť ho síce priviedli až k profesúre – stal sa uznávaným odborníkom v oblasti psychológie a psychiatrie, ale osobne stále ostával skeptikom. Život sa mu zdal zmäteným krúžením bez cieľa a zmyslu.
            V období druhej svetovej vojny – keďže bol Žid – dostal sa Frankl do koncentračného tábora. Tu v tvrdej škole každodenného boja o holú existenciu dozrel ako človek a aj ako vedec. Tu objavil korene fenoménu „existenciálnej prázdnoty“, straty zmyslu, choroby storočia. A zároveň si overil, aký liek je na túto nemoc účinný: väzni, ktorí nemali cieľ, pre ktorý by mohli ďalej žiť, ktorí nemali v čo dúfať, tí rýchlo odumierali duševne i fyzicky. Kto však mal vieru v Boha, kto mal človeka, ktorého miloval a pre ktorého chcel prežiť, kto mal prácu, ktorú chcel dokončiť - ten v tejto viere a nádeji našiel silu k prežitiu. Ten človek vedel, prečo žije a preto chce prežiť.
            Po skončení vojny sa Frankl vrátil na svoju katedru psychológie ako veriaci kresťan. Vďaka vlastným prežitým skúsenostiam sa stal autoritou medzi povojnovou generáciou veriacich lekárov, ktorí ho pozývali medzi svojich študentov na mnohé prednášky.
            Východiskový bod jeho psychológie života bol presne opačný ako dovtedy bežný postoj. Hovoril: „Nepýtaj sa, čo môžeš čakať od života. Pýtaj sa, čo čaká život od teba. Čo môžeš a máš pre život, ktorý ti bol daný, urobiť ty.“
            Jeho slová dávali a stále dávajú nádej: „Tvoj život má zmysel, ale dať mu ho musíš ty sám. Aby tvoj život nebol beznádejný, musíš sa naučiť milovať a slúžiť.“
            Franklovo kresťanské „milovať a slúžiť“ je novým objavom pre vedecky a technicky mysliaceho človeka dnešnej doby.