JEŽIŠ - NÁŠ RABBI

            Jacques Lusseyran, ktorý ako chlapec na základnej škole oslepol, ale neskôr vyštudoval a stal sa univerzitným profesorom, hovorí: „Nevedel som pochopiť, prečo naši učitelia nehovoria o tom, čo sa v nich deje a ani o tom, čo sa deje v nás. Hovorili podrobne o vzniku pohorí, o zavraždení Julia Caesara, o vlastnostiach trojuholníka... Niekedy dokonca hovorili aj o ľuďoch, ale vždy len tak, akoby šlo o bábky. Bábky zo starovekých dejín, panákov z divadiel. Hovorili im jedinec alebo občan, ale ja som si o nich nevedel urobiť ani najmenšiu konkrétnu predstavu.
            Nejako som ešte chápal, že učiteľ nemôže hovoriť o všetkom, čo sa v ňom deje. No vnútorný život nie sú len osobné zážitky. Sú to túžby a ciele nás všetkých, ktoré žili vo mne a v mojich kamarátoch. V škole som nepočul hovoriť o svedomí, o zmysle života, o zmysle dejín. Málo sa hovorilo o tom, čo nami lomcovalo, s čím sme zápasili, nehovorilo sa takmer vôbec o našom vnútornom živote, z ktorého mala vyrásť naša budúcnosť. Preto môžem povedať - to najpodstatnejšie pre život som v škole nedostal, ale krvopotne som si musel osvojovať sám.“
            Bolo by príjemné počuť, že naša skúsenosť so školou je iná.
            Keď apoštoli sprevádzali Ježiša, mohli sa toho, po čom Jacques túžil, priam hmatateľne dotýkať. Ježiš im ukázal vnútro vecí i života vo svetle Božieho tajomstva. Nebál sa vyjaviť navonok svoju bolesť, strach, sklamanie, a zároveň im povedal, že v ľudskom živote má všetko svoj význam. V chaose vecí, udalostí a zdanlivých náhod im ukázal Boží poriadok a každému z nich svoje miesto v ňom.
            A takto nás chce Ježiš viesť i dnes. Chce nám byť svetlom, aby sme sa aj my stali svetlom pre druhých.