PODIEL NA BOŽOM ŠŤASTÍ

            Zazvonil som pri bráne kláštora. Otvorilo sa okno a v ňom sa objavil mních. Bol to brat Matúš, ktorý mi pri mojej predošlej návšteve kláštora položil otázku, či som prišiel navždy. „Dobrý deň, brat“, pozdravil som sa. Aj on ma spoznal a opýtal sa: „Tentokrát si prišiel ostať?“ „Áno, bratku, ak sa za mňa budeš modliť...“ „To som robil po celú tú dobu,“ povedal. „Modlil sa za teba.“
            Myslím, že z liturgického hľadiska nebolo asi možné nájsť lepší čas vstupu do kláštora ako advent. Začínate nový život, vstupujete do nového sveta. Všetko, čo Cirkev prednáša vo svojich spevoch a modlitbách, je výkrikom neutíchajúcej túžby po milosti, po príchode Vykupiteľa. Táto túžba je umocnená tým, že svet navôkol je mŕtvy. Stromy sú holé, vtáci zabudli spievať. Tráva je hnedošedá. Mnísi chodia na pole s krompáčmi vykopávať šípky. 
            Odteraz som mal možnosť vnímať kláštor zvnútra, nie z vykúrenej miestnosti pre hostí. Stál som tu vedľa mníchov, všetko som robil spolu s nimi. Už nepatrili len do môjho sna, stali sa realitou. Od počiatku som si aspoň matne uvedomoval, že na to, aby som „vydržal“ život v kláštore, musím byť ochotný prijať život v komunite. Kde každý je do väčšej či menšej miery nedokonalý. Tieto nedostatky sú menšie a triviálnejšie ako neresti ľudí vo svete – a predsa ich z nejakého dôvodu vnímate viac a pociťujete silnejšie. Niektorí dokonca odchádzajú z kláštora, pretože zisťujú, že brat, ktorý žije štyridsať, päťdesiat či šesťdesiat rokov v kláštore, akoby vôbec nebojoval so svojimi povahovými nedostatkami.
            Noviciát sa mi hneď zapáčil. Mnísi, ktorí už boli po večných sľuboch, boli hlboko ponorení do vecí, ktoré sme my, mladí, ešte neobjavili. Ale noviciát bol sympaticky presiaknutý nadšením, vitalitou a humorom. Páčilo sa mi, ako sme robili vtipy posunkovou rečou. Mal som rád tiché búrky pobavenia, ktoré občas – zničohonič – prepukli. Táto spontánnosť prináležala nášmu stavu, hoci nie všetci sme boli vekom mladí. Pritom skoro všetci novici sme vyzerali na prvý pohľad tak vážne. Boli sme poctiví v zachovávaní pravidiel rehoľného života. „Každý z vás niečo v komunite vylepší alebo zhorší,“ hovorieval nám otec opát. „Čokoľvek, čo urobíte, bude mať vplyv na druhých. Dobrý alebo zlý. Pán vám však nikdy neodoprie milosť.“ A nelíčená spontánna nálada, ktorá uprostred všednosti i vážnych chvíľ občas vytryskla na povrch, rozžiarila naše tváre ako tváre detí.
            Hneď v prvé dni som vďaka chladným kláštorným múrom dostal takú nádchu ako som nemal nikdy predtým. A predsa, keď sme spievali Magnifikat, takmer som sa rozplakal. Mal som dôvod plakať šťastím a vďačnosťou. Spieval som Bohu chvály svojím suchým chrapľavým hlasom, ďakujúc za svoje povolanie - za to, že som konečne naozaj tu.
            A neskôr, keď som dostal chrípku, ocitol som sa na osobitnej cele, ktorú mi určili. Myslel som si, že tu si konečne užijem samoty, že sa konečne aspoň týchto pár dní budem môcť modliť ako ja chcem. Skočil som do postele a hltal som Pieseň piesní. Čakal som na hudbu anjelských zborov, harmóniu, pomazanie – a pritom ničoho z toho sa mi nedostalo a vo mne ostal nejasný pocit sklamania ako za dávnych čias, keď som dal pol dolára za zlý film.
            Pritom do „cely pre maródov“ som vstupoval s pocitom určitej radosti a triumfu. Napriek tomu, že dva dni predtým ju uvoľnil brat Hugh, ktorého sme odprevadili na cintorín, ležiaceho na odkrytých márach s tým chmúrne spokojným úsmevom, aký mávajú trapistické mŕtvoly. Nikdy nezabudnem na jeho úsmev – nie ten, aký mal na márach, ale ten, aký mával, kým ešte žil. Ten úsmev mal v sebe toľko detskej čistoty. Brat Hugh bol príkladom prostoty.
            Medzi mníchmi som poznával, že najduchovnejší sú málokedy tí, ktorých zbožnosť je zrejmá z ich výrazu, keď kľačia pri modlitbe. Najsvätejší mužovia v kláštore väčšinou nie sú medzi tými, ktorí pri slávnostiach nasadia vzrušený, nadšený vzhľad. Tí, ktorí vzhliadajú k soche Panny Márie s leskom v oku, často patria k najhorším charakterom. Najlepší z mníchov boli práve veľmi prostí, takí, ktorí nič nepredstierajú, nepútajú na seba pozornosť, poslušne robia to, čo treba. Takí sú najšťastnejší, najpokojnejší. 
            Počúval som, čo mi moji nadriadení hovorili. Ťažisko ich rád spočívalo asi v tomto: „Ktovie, koľko duší závisí na tvojom zotrvaní v kláštore? Možno Boh stanovil, že mnohí vo svete dosiahnu spásu vďaka tvojej vernosti svojmu povolaniu. Mal by si to mať na pamäti, keď budeš chcieť odísť. Pamätaj na všetky tie duše vo svete. Niektoré poznáš. Iné spoznáš až v nebi.“
            A dnes, roky po sľuboch, ktoré som zložil, chodím popod stromy a sem tam poviem Bohu. „Tak som túžil po samote. A ty, Bože, hodil si mi do lona celý svet. Povedal si mi: „Nechaj všetko tak a poď za mnou.“ A následne si mi pol New Yorku pripútal k nohám ako okovami. Chcel si odo mňa, aby som pred tebou kľakal v tichom prítmí chrámu a meditoval, a ja mám v mysli hluk ako v banke!“ Pri tom všetkom ma učíš, čo znamená, povedané slovami Jána z Kríža: „Aj to najmenšie množstvo čistej lásky je v Božích očiach vzácne a má pre Cirkev nesmiernu cenu.“
            Som presvedčený, že v každom povolaní – či je to kláštor alebo manželstvo alebo život slobodného sme povolaní k hlbokému vnútornému vzťahu s Bohom. Naše povolanie je pre nás škola, v ktorej sa učíme, ako mať podiel na Božom šťastí. A to najdôležitejšie, čomu sa musíme učiť, je láska.

                                                 (zdroj: Thomas Merton, Sedemstupňová hora, str. 295-333)