NEPOZVANÁ NÁVŠTEVA

            Človek, ktorý má vieru a miluje Boha, vie, čo znamená život a smrť a akú cenu má nesmrteľná duša. Sotva však pochopí, ako sú na tom tí, ktorí vieru nemajú. Veriaci ťažko si vie predstaviť, že niekto môže vojsť do blízkosti smrti a nepociťovať pri tom ani trochu skrúšenosti a bázne. Ale pritom milióny ľudí umierajú tak, ako som chcel vtedy umrieť ja a ako som skutočne umrieť mohol:
            Raz sa mi zapálila noha a odtiaľ mi udrel zápal do zubov. Mal som ústa plné hnisu, ale čo bolo horšie, dostal som otravu krvi. Ležal som v posteli, otupený, v bolesti a bez nálady. V jednej chvíli som pocítil tieň hosťa, ktorý vošiel do izby. Bola to smrť, ktorá sa postavila vedľa mňa. Mal som oči zatvorené, ale ani ich nebolo potrebné otvárať, aby som túto návštevu rozpoznal. Smrť vidíte úplne jasne očami v strede svojho srdca. Očami, ktoré reagujú na chlad zo samého morku života.
            Vnútorným zrakom vnímavým k chladu som teda v polospánku rozpoznal smrť. Bolo mi zle a pociťoval som znechutenie, že ma ani nezaujímalo, či zomriem alebo budem žiť. Na čo som myslel? Spomínam si, že ma napĺňala nesmierna, hlboká apatia. K životu som pociťoval nenávisť a pohŕdanie. A v tej apatii bol aj akýsi vzdor a pýcha. Myslel som si, že je vinou života, keď teraz trpím. Chcel som sa za to pomstiť. Ako? Tým, že umriem. Pomstiť? Ale komu? Zaspal som.
            Aké milosrdenstvo, že smrť vtedy, keď som mal sedemnásť, moje „je mi to jedno, či umriem“ nevzala vážne. Je to nesmierne požehnanie, že som sa prebudil - hoci neviem, či to bolo v ten deň, v ďalšiu noc alebo až nasledujúci týždeň.
            Veriaci človek by mi povedal: „Iste si myslel na Boha a chcel si ho poprosiť o odpustenie.“ Nie. Pokiaľ si spomínam, myšlienka na Boha a na modlitbu mi vôbec neprišla na myseľ – ani v ten deň, ani počas trvania choroby, a dokonca ani počas celého toho roka. Alebo pokiaľ snáď prišla, tak len preto, aby som ju odmietol a zavrhol. Spomínam si, že v ten rok, kedykoľvek sme stáli v kaplnke a recitovali apoštolské krédo, ja som s plným vedomím a zámerne zovrel pery, aby som tak vyznal svoje vlastné krédo, ktoré znelo: „Neverím v nič.“
            Týmto chcem len ukázať tým, ktorí v Boha veria, v akom stave môže byť človek, ako som bol vtedy ja. Moja duša bola mŕtva. Žil som v prázdnote, v ničote. Chlad a ľahostajnosť som prežíval dokonca tvárou v tvár smrti.
            Kto sa vtedy za mňa modlil? Neviem, ale raz sa to dozviem. Vďaka modlitbe niekoho, kto miloval Boha, som smel byť neskôr vyslobodený z pekla vlastného života. Boh mi dal veľký dar, že som sa uzdravil.

                                                            (zdroj: Thomas Merton, Sedemstupňová hora, str. 82-83)