ZÁŽITKOVÉ KRESŤANSTVO

            Trend je všeobecný. To, po čom mnohí ľudia v duchovnom živote túžia, je duchovný zážitok. A tak mladí experimentujú s LSD, meditujú v lotosovej pozícii a v rámci hinduizmu vo tme zapaľujú ohnivú púdžu. Pokiaľ sa však zážitok nedostaví alebo experimentovanie im zovšednie, meditáciu či púdžu opustia a idú ďalej – k budhizmu diamantovej cesty, otváraniu čakier alebo idú k majstrovi Osho a potom zasa ďalej – k hlbinnej ekológii alebo čajom z durmanu. Alebo si len tak vyrazia vítať jar podľa bohoslužby starých Inkov. Len nech je to niečo nové a vzrušujúce, ale hlavne nech je to bez záväzkov a bez bolestí.
            Niečo podobné vidíme aj v duchovnom živote u mladých ľudí, ktorí chodia do kostola. Pokiaľ sú prítomní na tzv. gitarovej omši svätej, všetko je v poriadku. Má to šťavu, radostne ideme za Kristom, aleluja, hosana. Všetci sa máme radi, je mám spolu super! Ježiš ťa má rád, Ježiš je tvoj kamarát.
            Ale niektorí mladí veriaci necítia pri týchto pesničkách nič alebo sa cítia dokonca trápne a logicky sa spovedajú z toho, že im účasť na svätej omši neprináša ten správny zážitok a hľadajú chybu výhradne u seba.
            Čo s tým? Predovšetkým si treba uvedomiť, že je mnoho spiritualít a nikdy nemôže všetko vyhovovať všetkým. Pokiaľ však sa mi ukazovacie pesničky malých detí o púpavách v žltom klobúku zdajú akosi infantilné, nemusí to byť známka toho, že som „vyhorený“. Naopak, môže to byť známka toho, že duchovne dospievam.
            Ale takisto si treba uvedomiť: pokiaľ sa mi nechce chodiť do kostola, nie je to hriech, ale fakt. Pokiaľ sa musím nútiť do večernej modlitby, nie je to hriech, ale fakt. V kresťanstve v prvom rade nejde o zážitok, ale o vzťah. O rozhodnutie ísť do vzťahu s Bohom - nech to stojí čo to stojí. I keď niekedy máme dojem, že nekonáme podľa vlastnej prirodzenosti, odriekame modlitby naprázdno a potom ideme spať s otázkou, či to všetko má zmysel.
            A veruže má. Podobné skúsenosti majú aj študenti s učením: po večeroch študujú, občas sa im stane, že ich učebnica zaujme natoľko, že prestanú sledovať hodiny a zrazu zistia, že je takmer ráno. Obvykle to takto ale nebýva. Väčšinou sa musia do štúdia nútiť. Iste tak konajú proti svojej prirodzenosti, ale robia to, lebo sú si vedomí toho, že to má zmysel!
            Aj každé ranné vstávanie je proti prirodzenosti človeka. Alebo iný príklad - keby boli tí, ktorí sa ľúbia, spolu len vtedy, keď ich to baví, ich vzťah by neprežil. Pokiaľ by rodičia vychovávali deti len vtedy, keď by z toho mali radosť, čo by to bola za výchova! Podobne pokiaľ sa kresťan modlí len vtedy, keď ho to emocionálne uspokojí, nikam by sa nedostal.

            Pokiaľ sa nás novinári pýtajú, čo nám naša modlitba dáva, odpovieme spravidla, že stíšenie, pokoj, že si v tichu kostola odpočinieme od hluku dňa. To si novinári zapíšu a radi publikujú, pretože tomuto rozumejú. Ale pozor! Modlitba nie je len meditácia pre pokoj duše! Ten možno získať aj s pomocou marihuany, sedatív a podobne.
            Čo nám teda modlitba skutočne dáva? Jeremiáš vhodený do bahnitej cisterny by nám určite odpovedal inak ako zapálená kresťanská mládež pri gitare. Veď preto, lebo poslúchal Boha, bol po pás v bahne. To Jeremiášovi dávala jeho viera. Aj každý z nás, veriacich, si občas povzdychne, že život bez viery by bol preňho niekedy možno jednoduchší, menej komplikovaný, priamočiarejší. Ale ako už bolo povedané, vo viere nejde o zážitok či o pokoj duše, ale o rozhodnutie, o vzťah.

            Chodiť do kostola v „šťastných časoch“, kedy sa cítim naplnený zážitkom a kedy cítim Božiu prítomnosť na každom mieste v každú sekundu a každý deň – to dokáže každý. (Pritom sa nechcem týmto stavom posmievať, veď emócie sú Božím darom a Bohu vďaka za ne.)
            Modliť sa a chodiť do kostola vtedy, keď „mi to nič nedáva“ a takto venovať čas Bohu – to už nedokáže každý. Avšak vytrvalosť vo vzťahu s Bohom spojená s hľadaním nových ciest, ako tento vzťah napĺňať, sú akoby oceľovou konštrukciou, obrneným transportérom, ktorý človeka cez púšte prevezie do lepších čias.

(zdroj: Marek Orko Vácha, Modlitba argentinských nocí, str. 39-46, krátené a upravené)