VZŤAHY AKO TEPLÁ PERINA

            Boli sme na lyžovačke. Bola treskúca januárová zima. Keď som sa večer vrátil zo svahov do mojej komôrky, na okne boli namaľované ľadové kvety. Ráno som musel v lavóre preboriť tenkú vrstvu ľadu. Keď som vliezol do postele pod perinu, drkotali mi zuby, lebo prvý dotyk bol nepríjemne studený. Tak som sa schúlil do klbka, od hlavy po päty pokrytý husou kožou.
            Potom sa, celkom pomaličky, posteľ vyhriala a bola nádherne teplá. Sám som ju vyhrial, vykúril a zrazu nebadane prišiel okamih, keď sa stal opak: už som nezohrieval posteľ ja, ale posteľ zohrievala mňa.
            Keď ráno zazvonil budík, bolo ťažké opustiť teplo periny a vyjsť do tmavého, mrazivého dňa. Práve toto mi zišlo na um, keď som premýšľal o tom, prečo niektorí ľudia tak ťažko nadväzujú naozajstné kontakty či už v rámci rodiny, na pracovisku alebo v nejakej organizácii.
            Vtedy som si uvedomil: očakávajú takpovediac teplú posteľ. Najprv si ju však treba vlastným sebazaprením vyhriať, až potom ona zohreje človeka. Ak si niekto myslí, že všetci len naňho čakajú, aby ho zasypali prívetivosťou a srdečnosťou, potom sa skutočne mýli. Svet, do ktorého sme sa narodili a v ktorom žijeme, je pre nás chladným, veterným javiskom. Normálne teploty medziľudských vzťahov sú mrazivé. Kto sa však sám rozhodne vyžarovať teplo, byť prívetivý, ochotný, znášanlivý, čoskoro zistí, že ho zohriate okolie hreje. Áno, bude mu príjemne teplo, a keď sa raz v jeho duši zotmie a schladí, zažiari mu prívetivosť zvonku.

                                                                                   Max Rossler, Skoré uzdravenie, skrátené