VODY MILOSTÍ TEČÚ V ÚDOLÍ POKORY

            Svätému Augustínovi sa prisudzuje výrok: „Pokora má byť tvojou prvou, druhou i treťou najdôležitejšou vlastnosťou.“ Z Božieho pohľadu pokorný človek je najsúcejší pre výber do jeho služieb. Dejiny spásy sú plné príkladov povolaní slabých ľudí, vedomých si vlastnej nehodnosti a neschopnosti.
            V dnešnej dobe pokora veľmi neletí. Prisudzuje sa slabým, spája sa s neschopnosťou, častokrát môže byť nebezpečné priznať sa k vlastným obmedzeniami. Nie vždy chápeme správne, čo pokora je a čo pokora nie je. Predstavme si napríklad takúto situáciu: dostanete za úlohu pripraviť nejaké stretnutie. Urobíte pre to všetko, čo je vo vašich silách. Na záver príde za vami niekto, kto nás pochváli a vy poviete jednoducho: „Ďakujem.“ A hneď za ním príde niekto, ktorého kritika nemá konca kraja. A keď si poviete: „Nedá sa vyhovieť všetkým, urobil som, čo som mohol, aspoň niektorí boli spokojní“ – to je postoj pokorného človeka. Pokorou by však nebolo, keby prišiel niekto, kto by vás pochválil, a vy by ste zareagovali: „To nič nebolo...“ a čakali by ste na ďalšie pochvaly a uznania a stále si v myšlienkach vybavovali tie momenty vášho vyvýšenia. A keby náhodou prišiel niekto s kritikou, urazili by ste sa, zatrpkli by ste a vytvorili si odstup k tomu človeku.
            Pokorný človek si je vedomý toho, že bez Boha nie je ničím. Keď sa mu podarí dobré dielo, raduje sa z neho. Nemá potrebu chrániť krásny obraz, ktorý si o ňom ľudia vytvorili, pretože na krásnom obraze mu nezáleží. Omnoho dôležitejšie je preňho, aby ten obraz bol pravdivý. A ešte niečo – pokorný človek nie je spokojný s tým, čo dosiahol. Je si vedomý toho, že je povolaný k veľkým veciam a že pracovať na sebe musí neustále.
            Postoj pokory ilustruje jedna epizóda zo života Alberta Einsteina. Znepokojilo ho uznanie, ktoré mu verejne vyslovili. Pripadalo mu neadekvátne tomu, čo vykonal. Povedal o tom: „Na svete jestvuje, vďaka Bohu, množstvo bystrých a obdarených ľudí. Preto mi pripadá ako neférové, alebo dokonca ako zlý vkus vybrať z tohto množstva obdarených ľudí iba pár jednotlivcov a tým prejavovať bezhraničný obdiv a takto im pripisovať takmer nadľudskú moc mysle a charakteru. No rozdiel medzi tým, čo si iní myslia o mojich schopnostiach a úspechoch a skutočnosťou je na smiech.“
            Pokora je kľúčovou podmienkou pre to, aby v nás mohol pracovať Boh. Ak nie sme pokorní, sme plní samých seba. Pre Boha tam potom už miesta niet. Pritom Boh s nami môže zájsť veľmi ďaleko. Ak mu to, samozrejme, dovolíme.