„TRIEZVOSŤ“ VO VIERE

            Carl Gustav Jung, zakladateľ analytickej psychológie, zaznamenal a rozobral istý sen: Zdalo sa mu, že sa nachádza spolu so svojím otcom na istom posvätnom mieste. Tu videl tajomné dvierka, ktoré viedli k Bohu - ako on hovorí k „najvyššej prítomnosti“. Obaja - on i jeho otec si kľakajú a klaňajú sa. Jeho otec sa pritom dotkne čelom podlahy, Jung sám však necháva medzi svojím čelom a zemou nepatrný odstup.
            Čo znamená onen milimeter dištancie? Je to snáď prejav pýchy, a či vlažnosti, alebo strachu sa spontánne vydať Bohu a „byť ako deti“? Je to vari niečo, čo nedovoľuje veriť naplno a nakoniec človeku nedovolí vstúpiť do nebeského kráľovstva?
            Je naozaj pochybnosť zlá? A čo svätý Tomáš? Nemôže vari mnohých z nás priblížiť k Bohu jeho odstup od najdôležitejšej pravdy viery?
            Alebo je dokonca tá „zdržanlivosť“, tá „škára pochybnosti“ a istá miera skepsy práve tou úzkou bránou, ktorou k nám nakoniec vstúpi Boh?