PRÍBEH ZO ŠKÔLKY – O PODMIENEČNEJ A BEZPODMIENEČNEJ LÁSKE

            Ešte jeden príbeh sestry Damiány, učiteľky z materskej škôlky:
            „Deti stavali mesto z drevených kociek. Ja som pritom zachytila pár slov z ich rozhovoru. „... a ocko mi dal čokoládu a nechcel za to vôbec nič...“ A na to Tomáš začal vysvetľovať, že on nikdy od ocka nedostane nič len tak. Ak chce čokoládu, musí si poupratovať izbu, ak chce pozerať rozprávku, musí najprv vyniesť smetný kôš. Na to sa ozval Janko: „Aj u nás doma je to tak. Ocko má peniaze a hovorí, že nič nemáme zadarmo. Ak chce mama kľúče od auta, musí byť najprv všetko tak, ako chce on. A ak sa jej niečo nepodarí, potom na ňu kričí, že sa na jeho aute vozí za jeho peniažky.“
            Tomáš sa zatváril chápavo. „Aj my musíme ocka všetci poslúchať. A mamka hovorí, že to musíme robiť, lebo chceme pri ňom prežiť.  Ale ja som videl maminu, ako plakala. Jej sa to nepáči, že to ocko takto robí.“ Na to sa Janko postavil a kopol do stavebnice. „A ty si myslíš, že mojej mamke sa to páči? Keď sme sami, hovorí, že musíme poslúchať, lebo ocko je zásluhár.“
            Toto slovo zaujalo Peťka aj Patrika, ktorí sa hrali opodiaľ. A tak sa snažili spoločne prísť na to, čo znamená slovo zásluhár. A keď videli, že si s tým nevedia rady, zakotvili u mňa.
            Ja som si uvedomovala, už počúvajúc ich rozhovor, že medzi dospelými v poslednom čase stretávam veľa takých, ktorí sa skrývajú za majetok. Alebo takých, ktorí sa boja, že by museli zameniť slovo zásluhy za slovo láska.
            Mala som zrazu pred sebou deti, ktoré čakali na odpoveď. Chvíľu som porozmýšľala a dostala som nápad. Vytiahla som zo stola cukríky, ktoré som vysypala do drevenej ohrádky, ktorú práve deti postavili. A položila som otázku: „Kto mi povie, prečo si dnes zaslúži cukrík, ten si ho môže vziať...“
            Odpovediam nebolo konca-kraja. „Ja si zaslúžim cukrík preto, lebo som na desiatu všetko zjedol.“ „Ja som pozdravil tetu na ulici.“ „Ja som poslúchol a umyl som si ruky mydlom.“ „Ja preto..., ja preto...“ Za chvíľu bolo ohrádka s cukríkmi prázdna.
            Postoj „zásluhára“ skopírovali dokonale. Preto som zavelila: „Kto prv vráti cukríky do ohrádky, vyhráva. Idem vás odštartovať!“ Účinok bol okamžitý. Potom som vstala, vzala ďalší balík cukríkov a každému z týchto detí som dala do dlaní toľko, koľko sa im tam zmestilo. A povedala som: „Dávam vám cukríky nie preto, že ste ma poslúchali, že ste všetko zjedli, že ste si umyli ruky mydlom, ale jednoducho preto, lebo vás mám rada.“ Tomáš to pochopil a hodil sa mi okolo krku: „Ako dobre, že vy nie ste zásluhárka!““
            Láska, ktorá hovorí akékoľvek „budem ťa mať rád, ak...“ , je láska podmienečná. Je to láska, ktorá berie do úvahy, ako dieťa vyzerá, ako sa správa, nakoľko je úspešné, usilovné, schopné, je to láska, ktorá hodnotí a porovnáva. Takáto láska však učí deti vidieť, že nikdy nemôžu plne naplniť očakávania dospelákov a robí ich frustrovanými. Iba láska bez podmienok dáva dieťaťu istotu, že je milované a ochraňované. Takáto láska je základom dobrého a zdravého vzťahu. Milovať bezpodmienečne je niekedy veľmi náročné. Nikto z ľudí nie je schopný čistej bezpodmienečnej lásky. Takto miluje človeka iba Boh. A práve s jeho pomocou sa môžeme o to pokúšať.