NEZASPI NA VAVRÍNOCH

            Jedného turistu, ktorý bol na návšteve Japonska, pozvali priatelia na spoločenský večierok. Tam mu ponúkli pravý japonský drink. Keď ho muž vypil, zbadal, ako sa nábytok začal po miestnosti pohybovať. „To je ale sila, to vaše pitie!“ povedal uznanlivo. Hostiteľ sa usmial: „To nie je pitie, to je slabšie zemetrasenie...“
            Niekedy sa niečo podobné stáva aj nám. Myslíme si, že keď sa veci rozhýbali, stalo sa tak našou zásluhou. Pripisujeme zásluhy sebe, a nie Bohu, ktorý všetko riadi a dáva do pohybu. Podriemkavame si na vavrínoch a domnievame sa, že bez nás by to nešlo.
            Adventné (pôstne) obdobie nám dáva do pozornosti Jána Krstiteľa, ktorý vedel, že všetky k Jordánu prichádzajúce zástupy nie sú jeho zásluhou, ale zásluhou toho, ktorý prorocký hlas vložil do jeho úst. Vedel, že on sám iba pripravuje cestu Božiemu Baránkovi, ktorý je mocnejší a má prísť po ňom. Keď sa tak stalo, ticho ustúpil do úzadia, aby „Kristus mohol vzrastať“.
            Spomeňme si na Jána Krstiteľa, keď sa niekedy budeme cítiť opití vlastnými úspechmi. A hlavne pamätajme – tie vavríny nepatria nám, ale Bohu!

                                                             (spracované podľa homílie o. Mariána Bublinca)