Guy Gilbert porozprával príbeh desaťročnej Natálie:
            „Raz večer, ešte keď Natália nebola na svete, prišla za mnou jej matka Evelyn. Oznámila mi: „Som tehotná. Znásilnili ma viacerí muži. Nechcem toho škriatka. Bolo to príliš strašné. Ak by sa narodil, vždy by som mala pred sebou tú hroznú chvíľu, keď mi tí traja chrapúni išli roztrhať brucho.“ Na chvíľu sa odmlčala a dodala: „Guy, chcela som ísť na potrat, ale ty by si s tým celkom iste nesúhlasil. Vydržím to až do konca a keď sa narodí, dám ho tebe.“
            „OK,“ povedal som. „Ja sa o dieťa postarám.“
            O šesť mesiacov mi Evelyn podala malú Natáliu zabalenú v plienkach. Opatrne som ju vložil do svojej postele a urýchlene som zavolal k sebe jeden manželský pár, ktorý som dobre poznal.
            Antoine a Gisele boli mojimi priateľmi. Nemohli mať deti a bolo to pre nich ťažké. V dôsledku toho sa obaja uzatvorili do svojich výmyslov, ktoré som považoval za scestné, hoci som veľmi dobre chápal, že potrebujú skryť svoj smútok za beznádejné teórie. Napríklad hovorili: „V dnešnom svete aj tak nemožno dať deťom nádej do života. Veď stačí jedna bomba, aby bolo všetko zničené. Svet je taký skazený a aj príroda, ktorú systematicky ničíme, sa obracia proti nám.“
            Týmto ľuďom som teda telefonicky oznámil, že osemdňová Natália leží v mojej posteli, aby si prišli rýchlo po ňu, keďže ja nedisponujem nežnosťou matky. Že moje rodičovstvo je skôr typicky mužské vzhľadom na problematických mladíkov, o ktorých sa starám.
            „Hneď sme tam,“ znela odpoveď. A o dve hodiny šťastná Gisele len ťažko zadržiavala slzy radosti, odnášajúc si Natáliu. Aj jej manžel Antoine bol dojatý a rozrušený. Vedel, že v tej chvíli nový člen rodiny zmaže niekoľko nezmyselných teórií, ktoré si vykonštruovali vo svojej samote a bolesti.
            Za tých desať rokov, čo som sledoval život Natálie a jej šťastných adoptívnych rodičov, pociťoval som vždy nesmiernu radosť. Vtedy som videl, že má zmysel bojovať o každý ľudský život. V tomto zmysle som otcom určitého počtu huncútov.“

(Zdroj: Veľké pravdy v malých príbehoch 3, Piere Lefévre)