TÓBI

            Podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi má svoju paralelu v postave Tóbita, mimoriadne milosrdného človeka Starého Zákona. Tóbi bol so svojou rodinou deportovaný z Izraela do mesta Ninive, prastarej metropoly Asýrčanov. Celý jeho život bol naplnený starostlivosťou o chudobných a milosrdenstvom voči zomrelým Izraelitom, ktorých napriek kráľovmu zákazu pochovával.
            Ale... nikto z ľudí nie je dokonalý a nebol ním ani Tóbi. Príbeh tohto spravodlivého začína jeho vlastnými slovami: „Ja, Tóbi, som kráčal po cestách pravdy a konal spravodlivé skutky po všetky dni svojho života. Veľa milosrdenstva som preukázal...“ (Tob 1,3) Niekoľko kapitol tejto knihy vychvaľuje Tóbi sám seba, aký je dokonalý. Sotva mu možno niečo vytknúť: „Svoj chlieb som dával hladným a svoj odev nahým a keď som videl mŕtveho z môjho národa, vyhodeného za ninivské hradby, pochoval som ho.“ (Tob 1,17)
            Zdá sa, ako by Tóbi bol prototypom svätca. Až na to, že jeho vlastná manželka ho mala plné zuby.
            Bol tak zabraný do dokonalého plnenia Božích prikázaní, že iné nevidel a nepočul.Biblia to poeticky opisuje takto: „Nevedel som, že na stene nado mnou sú vrabce. Ich teplý trus mi padol do očí a spôsobil mi biely zákal. Chodil som po lekároch, aby ma vyliečili, ale čím viac ma natierali liekmi, tým väčšmi sa mi oči zaťahovali škvrnami, až som celkom oslepol.“ (Tob 2,10) Za ten čas jeho žena mlčala a tvrdo pracovala, aby uživila rodinu. A keď priniesla kozľa, ktoré dostala ako dar za vykonanú prácu, Tóbi ju obvinil, že kozľa ukradla a nútil ju zviera vrátiť. Tóbi sám sa cítil spravodlivým, kochal sa vlastnou dokonalosťou, ale druhým nedôveroval. V skutočnosti jeho manželka mohla byť omnoho dokonalejšia, pretože po celý čas znášala jeho neduhy. Keď ju však obvinil z krádeže, nevydržala a vybuchla: „Kde sa podeli tvoje skutky milosrdenstva? Kdeže je tvoje spravodlivé správanie?“ (Tob 2,14)
            Tóbi pochopil, že prestrelil, no namiesto toho, aby sa ospravedlnil, zareagoval sebaľútosťou: „Je pre mňa lepšie zomrieť ako žiť, lebo som musel počúvať nepravdivé výčitky a je mi veľmi smutno.“ (Tob 3,6) Človek, ktorý ho počúva, nevie, či sa má smiať alebo plakať. Tóbi arogantne obvinil nevinného človeka zo lži, z príbehu jasne vyplýva, že nebol v práve, a cíti sa byť tak dotknutý, že by najradšej zomrel. Kto mu otvorí oči, aby videl pravdu? Nie iba zrak fyzický, ktorý stratil. Ale zrak vnútorný, ktorým by bol konečne schopný vnímať iných okolo seba, a nie iba seba a svoju dokonalosť. Aká cesta vedie z tejto temnoty von?
            Do príbehu vchádza archanjel Rafael, poslaný od Boha. Jeho meno možno preložiť ako „ten, ktorý uzdravuje“. Rafael sa spriatelí s Tóbitovým synom Tobiášom, sprevádza ho na cestách a pomáha mu loviť ryby. Poradí mu, aby si schoval rybiu žlč a prisľubuje: „Jeho oči budú otvorené. Potri mu oči rybou žlčou! Liek zaberie a beľmo sa mu z očí odlúpne.“ (Tob 11,7) Tobiáš Rafaela poslúchne a jeho otcovi sa naozaj otvoria oči. Bol to však veľmi „horký“ liek. Tóbi bol zvyknutý, že on porúča a všetko riadi, a teraz sa musel on sám nechať viesť a poučiť. Aj samotná žlč symbolizuje horkosť, ktorá bola navyše umocnená zápachom starej rybej vnútornosti. Ťažko je predstaviť si niečo tak odporné – zamazať Tóbitovi oči páchnucou rybou. Je to niečo ponižujúce, blízke zhanobeniu, zneucteniu.
            Zažívame to však v našom živote aj my sami. Ak nás Boh chce vyliečiť z našej zaslepenosti, často použije veľkú horkosť a pokorenie. Ak človek túto horkosť odmieta, bojuje proti nej, obviňuje ľudí naokolo, ľutuje sa, bráni sa prijať pravdu, uzatvára sa do seba a trucuje, Boh nemôže konať svoje dielo uzdravenia, pretože rešpektuje slobodu človeka.
            Dôkazom, že Tóbitovi sa otvoril i zrak vnútorný, je jeho chválospev (Tob 13,1-18). Pochopil, že jeho oslepenie bolo milosťou od Boha. Boh nedopustil slepotu za trest, naopak, oceňoval, že vzorne plní Zákon a koná skutky milosrdenstva. Ale Boh chcel, aby sa Tóbi očistil a bol ešte lepší. Práve preto, lebo bol dobrý, chcel, aby bol ešte lepší.
            Kúsok Tóbitovho charakteru je v každom jednom z nás. A pritom horkosť každodenného kríža, pod ktorým tak často nariekame, má v sebe schopnosť priniesť nám uzdravenie.

                                                                                                             (zdroj: www.pastorace.cz)