Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

          „NÁŠ“ JEŽIŠKO

            Príbeh, ktorý vyrozprával 44-ročný nemecký kňaz Thomas Rein, sa začal pred piatimi rokmi v prvom adventnom týždni. Hovorí: „Mávam vo zvyku modlievať sa breviár v kostole. Bolo však chladno, a tak som si povedal: „Dnes sa pomodlím breviár v teple fary, a nie v studenom kostole.“ Začal som sa modliť, ale stále ma to ťahalo do kostola, a tak som tam šiel. Hneď pri vstupe som si všimol, že na jasličkách vpredu pred oltárom je položený červený koberček. „Čo tam ten koberček robí?“ opýtal som sa v duchu sám seba a zvedavý som kráčal dopredu.
            Ani neviem, či som skôr dieťa v jasliach uzrel, a či začul jeho tiché vzlyky (na plač už nemalo silu). Áno, v našich drevených jasličkách, ktoré cez advent bývajú prázdne a počas Vianoc do nich vkladáme Jezuliatko, ležalo skutočné živé nemluvňa.
            Táto skutočnosť nebola pre mňa žiadnou vianočnou blaženosťou. Ako neskôr zistila polícia, v kostole bolo iba 11 stupňov a novorodenec bol zavinutý len do trička a prikrytý koberčekom, ktorý slúžieval miništrantom na kľačanie. Bol to chlapec, narodený pred jednou, dvoma hodinami, po pôrode ešte neumytý. Bol celý modrý od zimy. „Dieťatko, plač, prosím, plač, nech viem, že žiješ!“ prosil som ho.
            Vzal som ho opatrne do náručia, zaniesol na teplú faru a privolal som pohotovosť, ktorá ho previezla na detskú kliniku. „Čo by sa stalo, keby som pokračoval v modlitbe na fare a do kostola prišiel až na večernú omšu?“ rozmýšľal som.
            Nájsť matku nebolo pre políciu ťažké. Jedným z predpokladov bolo, že mohlo ísť o ženu z východnej Európy pracujúcu v Nemecku. V závodoch v okolí, ktoré zamestnávajú takýchto ľudí, stačilo zistiť, kto v ten deň pre chorobu nebol v práci.
            Našli ju o pár hodín. Bola to 38-ročná Rumunka, sezónna pracovníčka v Nemecku, ktorá už mala tri väčšie deti. Až do posledného dňa chodila do práce. Keď začali pôrodné bolesti, porodila dieťa tajne, na holej zemi v izbe, úplne sama. Bezprostredne potom prešla asi kilometer pešo k nášmu kostolu, pričom novorodeniatko niesla v taške. Potom ho položila do jasličiek. Asi o dvadsať minút neskôr som dieťatko našiel ja.
            Čo túto matku dohnalo k tomu, že si dieťa nenechala, to neviem. Ako ortodoxná veriaca však zjavne nechcela ísť na potrat, preto sa rozhodla dieťa na svet priviesť a vedome ho prenechať Bohu. Preto ho priniesla do kostola v nádeji, že tam ho niekto nájde a pomôže mu. Štát to tiež uznal, a preto na ňu nebola podaná žaloba.
            Ľudí vo farnosti sa zjavne dotkol osud novorodenca. Boli radi, že maličký prežil. Jedna žena z blízkeho mesta, ktorú som neskôr spoznal a ktorú si pre jej obetavosť veľmi vážim, ho s láskou prijala do kruhu vlastnej rodiny. Aj napriek tomu, že lekári zistili u chlapčeka ťažké postihnutie, ktoré však nesúviselo s jeho uložením.
            Každý rok trávievam s Kristiánom a jeho novou rodinou jeho narodeniny. Vidno na ňom, že je šťastný, hoci pre závažné genetické ochorenie je slepý, nemôže chodiť, v noci sa často budí a potrebuje 24-hodinovú starostlivosť. Náhradná matka mu vybavila terapiu jazdením na koni, chodieva s ním plávať, zabezpečila mu špeciálnu škôlku pre slepé deti, logopédiu, rozvíja jeho hudobné nadanie. Verí, že raz sa možno postaví na nohy a neskôr ako dospelý bude môcť pracovať v chránených dielňach.
            Keď mal Kristián jeden rok, navštívil som v Rumunsku aj jeho skutočnú rodinu. Videl som na vlastné oči, v akých hrozných pomeroch žijú títo ľudia. Viem, že tu by Kristián ako ťažko postihnutý chlapec sotva dostal potrebnú lekársku a doplnkovú terapeutickú pomoc. A keď vidím, s akou láskou ho nová rodina prijala, rozmýšľam, či to takto naozaj nie je pre neho lepšie. Hoci Kristiánova biologická matka nie je schopná o chlapca sa starať, telefonuje náhradnej rodine, pýta sa na chlapca, ako sa má a je rada, že je tam šťastný.
            Kristián je aj „moje“ dieťa. Je to „môj Ježiško“. Moje nájdené dieťatko, môj najdúch. V modlitbe naňho nezabúdam, a keby sa stalo čokoľvek, pomôžem mu, lebo sa cítim zodpovedný za jeho budúcnosť. Od toho momentu, ako som ho našiel v kostole, sa modlím desiatok ruženca „ktorého si, Panna, v Betleheme porodila“, inak. Úbohosť Kristiána v jasličkách mám živo pred očami a tento zážitok zostane pre mňa navždy spojený s tajomstvom Vianoc.
            Navyše jeho osud sa dotkol mnohých ľudí v mojej farnosti i širšom okolí. Prinútil ich zamyslieť sa, pohol čosi v ich vnútri. Kristián sa pre naše farské spoločenstvo stal darom, ktorý nami mnohými zatriasol tak silno, ako by som to ja nedokázal ani všetkými vianočnými kázňami celého môjho života.“

                                                                                    (Zdroj: Víťazstvo Srdca, december 2013)